Na recepcii mi vtlačili do ruky papierovú mapku, v ktorej bola zakreslená jedna z najkrajších pobrežných trás v portugalskom Algarve. Bola som ubytovaná tri kilometre od centra mesta a o desiatej ráno bola táto časť Lagosu ľudoprázdna. Slnko už bolo vysoko na oblohe a bozkávalo moje odhalené plecia. Kráčala som prázdnymi ulicami, ktoré lemovali prepychové domy a užívala si horúce letné ráno na konci augusta.
Po kilometri kráčania som sa priblížila k druhej najväčšej pláži v Lagose. Praia de Porto de Mós bola obklopená z oboch strán vysokými útesmi a obmývali ju vlny Atlantiku smaragdovej farby. Pofukoval morský vetrík, ktorý nadvihoval osušky ľuďom roztrúsených po zlatistej pláži. Vyšla som na jeden z útesov a po označenom turistickom chodníku som sa dostala na vyhliadku, odkiaľ bolo vidieť celú pláž a vzdialené vápencové útesy. Tie mali zlatistý nádych a nádherne ladili s farbou oceánu, ktorá prechádzala zo smaragdovo zelenej do tmavomodrej. V okolitých kríkoch nahlas cvrlikali cikády, ktoré mi pripomenuli rovnako nádherné cyperské letá.
Skontrolovala som mapu a vybrala sa smerom na východ k pláži číslo dva – Praia do Canavial, na ktorú je prístup z Praia de Porto de Mós počas odlivu alebo komplikovanejší prístup z vrcholu útesu po schodoch vytesaných do skalnej steny. Zastavila som sa na vyhliadke (Miradouro da Praia do Canavial), odkiaľ sa mi naskytol okúzľujúci panoramatický výhľad na obe svetové strany.
Na východe sa mi pred očami vynorili vetrom ošľahané skalné útvary rôznych tvarov, ktoré ma svojou nedokonalosťou úplne uchvátili.
Objavila som človekom vyrobené sedadielko na okraji útesu, ktorého účelom bolo pravdepodobne dopomôcť k nezabudnuteľným fotografickým spomienkam. Niekde som čítala, že nízky stupeň cementácie vo vrstvách vápenca spôsobuje nestabilitu útesov. Zhodnotila som riziko pádu či pošmyknutia podľa môjho pudu sebazáchovy a došla som k záveru, že žiadne nebezpečenstvo v tomto prípade nehrozí. Opatrne som sa zosunula na výbežok a veselo hompáľala nohami nad zelenomodrými vodami oceánu.
RAJ NA ZEMI
Na pravé poludnie sa slnečné lúče odrážali od povrchu vody a oceán sa sfarbil do ešte krajších žiarivejších farieb. Ako som sa približovala k majáku, ktorý stál na Ponta da Piedade, voda už bola tyrkysová a farba skalných formácií, ktoré vyrastali z vody do neba prechádzala z tmavej cez žltkavú do pieskovej červenej. Povrch útesu, po ktorom som kráčala bol pokrytý prepletenými pieskovými cestičkami, kaktusmi, slnkom vysušenou trávou a nízkymi porastami, ktoré sa rozliezli aj po stenách okolitých skál. Dole pod útesom oddychovala skupinka paddleboardistov, ktorá sa zatúlala do tohto zákutia pobrežia. Zbadala som pláž s malými zátokami a skalnými oblúkmi. Na oboch rukách som spočítala tých pár ľudí, čo tam oddychovali. Vedľa nej bola ešte menšia pláž a tá bola kompletne bez ľudí. Podľa mapky to mala byť Praia do Barranco do Martinho. Videla som ľudí, ale nikde som nevidela vstup na pláž alebo nejakú značku.
Prechádzala som z jednej strany na druhú a hľadala nejakú cestičku. Zastavila som sa a chvíľu som pozorovala okolie. V tom sa niečo ružové mihlo v strede protiľahlého útesu. Ako orol striehnuci na svoju korisť, som sledovala miniatúrnych ľudí škrabajúcich sa smerom nahor. A naozaj, po chvíli som našla cestičku, z ktorej sa vynoril pár, ktorý som zazrela z druhej strany. Vyzula som si žabky a naboso som sa vybrala dole strmou úzkou uličkou, ktorú lemovali pichľavé kríky. Len sa ich nechytať! Posledný úsek bol najstrmší s úzkym prechodom cez útes a malým skalným previsom, ktorý vznikol eróziou. Zliezla som ho ako opica. Veru, po útese sa mi najlepšie liezlo naboso s pomocou rúk a nôh.
Ta daaa! Usmievala som sa od ucha k uchu na takmer opustenej a silne romantickej pláži. Toto zázračné miesto s priezračnou vodou obklopovali skalnaté útesy, ktoré ho skrývali pred svetom. Na hladine oceánu kotvilo pár lodiek. Niektorí ľudia na pláži neliezli po útese ako ja, ale sa do tejto zátoky doplavili.
Keďže bol príliv, na vedľajšiu miniatúrnu pláž som prešla cez vodu. Nebola tam ani živá duša. Absolútny pokoj, zvuk vĺn naražajúcich na skaly a mäkký horúci piesok. Cítila som sa ako v raji. Pohľad sa mi zastavil na klenbe v jednom z útesov. Veľmi ma lákala. Bola som zvedavá, čo sa nachádza na druhej strane. Môj rajský pokoj narušila zaľúbená dvojica.
Bolo rozhodnuté. S mobilom v ruke som vstúpila do vody. Kráčala som k diere v skalnej stene a hladina vody sa s každým mojim krokom dvíhala. Aj napriek tomu, že by mal byť môj mobil vodovzdorný, neriskovala som to a plávala som s jednou rukou nad hlavou. Vlny ma rozhojdávali na hladine a ja som poľahky podplávala útes. A neuveríte, čo som videla na druhej strane…
Šíre more, skaly a ešte vyššie vápencové útesy zaliaté slnkom. Spokojná som preplávala späť a vyliezla z vody na pláž podobne ako Giacinta Johnson alebo Honey Ryder v ikonickéj scéne vo filmoch o Jamesovi Bondovi. Teda aspoň som sa tak cítila. Misia splnená. Rozlúčila som sa s mojou tajnou plážou na juhu Portugalska a vyškriabala sa úzkou skalnatou a mierne neprechodnou cestičkou na vrchol útesu.
DEŇ EŠTE NEKONČÍ
Pokračovala som popri majáku smerom k útesu zbožnosti – Ponta da Piedade, ktorá je mys a nie pláž. Nepochybne však patrí medzi jedno z najkrajších miest v Algarve. Výhľady boli dych vyrážajúce. Zlatisté skalné formácie tu mali ešte kreatívnejšie tvary, morské klenby či vzájomné prepojenia.
V tejto časti pobrežia som začala stretávať viac ľudí, ktorí sa sem prešli z centra Lagosu. Pomedzi útesy kotvili malé i veľké lode, z ktorých hrala hlasná hudba. Aj napriek úplne inej atmosfére, to bolo nádherné miesto. Morské komíny zo žlto-zlatých skál podobných útesom boli roztrúsené po druhej strane pobrežia smerom k centru Lagosu. Pripomínali mi apoštolov na Veľkej oceánskej ceste v Austrálii.
Pokračovala som k ďalšej pláži s názvom Praia da Blanca, ktorá z útesu, na ktorom som stála vyzerala celkom malebne. Priezračná voda obmývala zlatistú pláž, na ktorej sa opaľoval jeden jediný človek. Aj k nej bol horší prístup. Mne sa ani len nepodarilo objaviť cestičku k tomu prístupu. Zišla som nižšie pomedzi stromy, vrátila som sa. Vyskúšala som inú cestičku, ale ani tá ma nenaviedla na tu správnu trasu. Vrátila som sa na vrchu útesu a sklamaná som pokračovala ďalej.
Po niekoľkých minútach kráčania som zbadala ľudí, ktorým sa podarilo nájsť cestičku k inej pláži. Pridala som do kroku a sledovala ich pomedzi tmavozelené kríky. Cestička sa postupne zhoršovala a ja som o chvíľu zliezala strmé kamenné schodisko vytesané do vápenca. Opäť naboso a štýlovo na opicu.
V polovici cesty som zbadala papierik prichytený skalkami o útes, kde stálo “PRAIA NATURISTA”. Neveriacky som pozerala na ten lístok a rozmýšľala som:” V žiadnom prípade sa nevraciam. Keď som už zliezla taký kus cesty, prežijem aj nudistickú pláž.” Po poslednom skalnatom preleze, kedy som sa už necítila ako opica, ale skôr ako pavúk, som sa ocitla na jednej z najodľahlejších zátok v okolí.
Privítali ma nádherné skalné útvary, kryštálovo čistá voda a ľudská nahota. Vitajte na Praia dos Pinheiros. Vďaka svojej odľahlosti a ťažkému prístupu sa toto nádherné miesto stalo nudistickou plážou. A ja, žena hanblivá, som sedela na mojom malom uteráku so zrakom upretým do diaľky. V mojich bikinách som sa oproti ostatným cítila až príliš naobliekaná. Nechcela som uraziť ani plážovú vílu ani nudistov, ktorým som bola absolútne ukradnutá, a rýchlo som si dala dole vrch plaviek. Vyskočila som na rovné nohy a bežala do vody. Ešte stále som bola v plytkej vode, keď sa spoza útesu vynorila skupinka kajakárov. Naskytol sa im nádherný pohľad na pôvabnú zátoku s polonahou (taktiež pôvabnou) Slovenkou, ktorá sa v panike snažila dostať do hlbšej vody.
NÁVRAT DO TURISTICKÉHO RUCHU
Praia dos Pinheiros bola posledná pokojná a nepreľudnená pláž. Ďalšie pláže, ktoré nasledovali podľa mapky boli preplnené telami dovolenkárov zo všetkých kútov sveta. K Praia do Camilo obklopenej previsnutými útesmi viedlo drevené schodisko s krásnym výhľadom. Z okolitých lodí hrala klubová hudba, pri ktorej by ste pretancovali celý večer. O piatej poobede tu bola plnka. Cez skalné klenby a tunely ste mohli prejsť na druhú stranu pláže. Susediaca Praia da Dona Ana bola aj o šiestej stále zaliata slnkom, i keď útesy, ktoré ju obklopovali už vrhali tieň, ako sa pomaly slnko lúčilo s dňom. Aj tu bol jednoduchý prístup po drevenom schodisku, hrala hudba a pláž bola plná dovolenkárov. Ževraj sa považuje za najlepšiu pláž na Algarve. Dovolím si nesúhlasiť s týmto tvrdením.
Na poslednú pláž, ktorú som v ten deň stihla, som prišla o pol siedmej večer. Praia do Pinhão je prístupná po strmom kamennom schodisku, ktoré vedie dole z útesu v sérii terás. Na rozdiel od Praia da Dona Ana a Praia do Camilo je táto pláž pokojnejšia. Schovaná na dne útesov pred konzumnou spoločnosťou zdieľa rovnakú krištáľovo čistú vodu a fascinujúce skalné útvary ako susedné pláže. Praia do Pinhão už bola zahalená v tieni. Piesok sa ochladil, voda potemnela. Vlny obmývali pobrežie a ľudia ju postupne opúšťali. Posledné lúče slnka sa zachytávali na západnej strane skál stojacich v oceáne. Aj tu som našla skalnatú klenbu, cez ktorú keď som prešla, som sa ocitla v Narnii. S poslednými lúčami zapadajúceho slnka som aj ja opúšťala pláž. Poslednou plážou na mojej mapke bola Meia Praia, ktorú som si nechala na ďalší deň. Ale to už je iný príbeh.
