Pokorenie Gunung Kinabalu alebo ako sme vyliezli na najvyššiu horu Malajzie

V Kota Kinabalu, malajskom meste na severe exotického ostrova Borneo, bolo uprostred marca príjemné letné počasie. Mesto je obľúbenou destináciou nielen turistov, ale aj Malajcov žijúcich v Kuala Lumpur. Z hlavného mesta Malajzie priletela aj moja kamarátka Yesotha, ktorá sa práve načiahla za mobilom položeným na nočnom stolíku.

Minulú noc sme sa nechali vtiahnuť do nočného života mesta a celú sme ju prehýrili. Po štyroch hodinách spánku v čistých voňavých perinách sa nám veru ťažko vstávalo.

O pár hodín sme za sebou zanechali tropické podnebie pobrežia a smerovali sme do Kundasang, najvyššie položeného mestečka v Malajzii. Cesta bola kľukatá a prímorská krajina sa postupne menila na hornatý, slnkom zaliaty zelený kraj.

Náš moslimský šofér nám pripravil adrenalínovú jazdu s nebezpečným predbiehaním vozidiel v zákrute. Aby ma zo sedadla nevystrelilo vždy, keď sa v protismere znenazdajky objavilo auto, rašej som zavrela oči a pospala si.

Po hodine cesty sme sa zastavili ochutnať miestu špecialitu “Sinalau Bakas” – grilovaného diviaka. Pri okraji cesty boli rozostavané grily, z ktorých sa husto dymilo. Bola nedeľa a toto obľúbené miesto bolo preplnené najmä domácimi obyvateľmi. Zhŕkli sme sa okolo grilov, na ktorých boli poukladané obrovské kusy mäsa. Silná bravčová vôňa mi pošteklila nos a žalúdok mi zaškŕkal. Chlapík nám odkrojil kus prerasteného surového diviaka a v malajštine vysvetlil, že nám ho donesie ugrilovaného k stolu.

Vošli sme do priestrannej jedálne pod prístreškom. Všetky oči sa upreli na mňa. To, že som bola jediná zahraničná turistka v miestnosti, som si prekvapivo uvedomila až teraz. Ľudia z nás nespustili zrak, kým sme si nenašli miesto na sedenie.

Keď nám doniesli diviaka nakrájaného na kocky, boli sme už úplne vyhladované. Mäsko pripravené v pikantnej marináde bolo šťavnaté a jemné. Napichovali sme si kúsky na špáradlo a namáčali ich v chilli omáčke, ktorá mu dodávala ešte výraznejšiu chuť. Úplne obyčajná nedeľa v horách.

Na druhý deň sme sa zobudili do chladného daždivého rána a ja som sa vôbec necítila o rok staršia. Dnes som totiž oslavovala narodeniny. Čo viac by som si mohla želať, ako stráviť tento deň lezením na vrchol hory Kinabalu, ktorá je opradená množstvom legiend?

Hora má patričný význam najmä pre domorodé kmene, ktoré veria, že na jej vrchole sídlia duše zosnulých. V roku 2015 zasiahlo horu zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo život niekoľkých turistov. Domorodé obyvateľstvo dodnes verí, že zemetrasenie bolo vyvolané skupinou turistov, ktorí nahnevali ducha hory nevhodným správaním.

Natlačili sme ruksaky do dodávky a vyzdvihli sme si povolenie na vstup do národného parku a horskú turistiku. Sabah Parks, štatutárny orgán na ochranu prírody, vydáva limitovaní počet povolení denne (163 v 2022).

Náš výstup začal pri bráne Timpohon v nadmorskej výške 1 866 metrov nad morom. Mali sme pred sebou 6 km stúpania, v preklade 5-6 hodín kráčania. Boli sme skupinka 17 ľudí – ja a 16 Malajcov, z ktorých traja boli horskí vodcovia, ktorí neboli ani spoločenskí, ani nerozprávali po anglicky.

Počasie bolo ako stvorené na lezenie po horách. Bolo pod mrakom, ale už nepršalo. Jemná hmla, ktorá nás obklopovala, sa postupne vytrácala, ako sme kráčali smerom nahor. Každý pol kilometer bol označený značkou.

Okolo nás sa rozprestieral jedinečný národný park Kinabalu, ktorý je chráneným tropickým dažďovým pralesom s viac ako 300 druhov vtákov, 5 000 kvitnúcich rastlín a veľkým množstvom machov, papradí a húb.

Neponáhľali sme sa. Dnes sme neboli limitované časom. Z času na čas nás predbehli miestni nosiči, ktorí vynášali nahor rôzne veci, od stavebného materiálu až po toaletný papier.

Chodník pokračoval po strmom drevenom schodisku, ktoré lemovali machom obrastené stromy. Čítala som, že sa tu nachádza aj veľa mäsožravých rastlín, ktoré som pri výstupe nezaregistrovala. A ak som si aj nejakú z nich všimla, tak som netušila, že je to mäsožravá rastlina.

Po hodine už slnko nesmelo vykúkalo spoza oblakov, i keď hory nad nami už boli zahalené v tmavom mraku.

Na tejto trase sa nachádzalo až sedem prístreškov, kde si mohli ľudia oddýchnuť. Najviac ma prekvapili splachovacie záchody, ktoré sa nachádzali pri prístreškoch. Úplný luxus. Pri niektorých z nich nebojácne veveričky obskakovali turistov a pýtali si odrobinky z desiaty.

Naším prvým cieľom bol piaty prístrešok Layang-Layang v nadmorskej výške 2 702 metrov, kde sme si dali obednú prestávku.

Layang-Layang bol preplnený ľuďmi, ktorí sedeli v skupinách pod prístreškom, na schodoch či na tráve. Tu sme už videli aj zahraničných turistov. Agentúra nám nabalila obed v nie v práve najpraktickejších krabičkách. Môj sáčok s kari omáčkou to neprežil a roztrhol sa. Našťastie sa mi omáčka nerozliala po ruksaku, ale len po ďalšom sáčku.

Malajzia, podobne ako Singapur, miluje plastové tašky, takže ma vôbec neprekvapilo, že môj obed bol zabalený v troch. Najedli sme sa s chalanmi z našej skupiny a pokračovali v ceste.

Už sme nemuseli kráčať po schodoch. Chodník bol však strmý a vytvorený z balvanov a šmykľavých skál. Ako sme stúpali, nielenže sa menila vegetácia okolo nás, ale aj klíma. Nebo vyzeralo na spadnutie. Občas zafúkal chladný vietor. S radosťou sme púšťali ľudí, ktorí sa vracali z vrcholu. Aspoň sme si trochu vydýchli. Bol to fakt strmák. Vracajúci sa turisti boli plní nadšenia a pristavovali sa, aby nám zaželali veľa šťastia.

V jednom momente sme začuli zvuk píšťalky. Automaticky sme zastavili a zdvihli hlavy. Z vrchu nadol bežali dvaja nosiči s nosidlami a o dušu fúkali do píšťalky. Na nosidlách ležal človek, ktorý bol priviazaný popruhmi, aby nevypadol. Prešiel mi mráz po chrbte. Neskôr mi Yesotha povedala, že si môžete objednať takého nosiča, ktorý vás vynesie a znesie z určitého úseku trasy. Pravdepodobne to nebol zranený turista, ale iba pohodlný turista, ktorý si objednal horský taxík.

S malými zastávkami sme popoludní dorazili na základňu Panalaban. Tu turisti ostávajú jednu noc pred výstupom na vrchol hory Kinabalu nasledujúci deň. Je to tiež tzv. miesto obete.

Prírodovedec a prvý človek, ktorý dosiahol vrchol – Hugh Low spolu s jeho miestnymi sprievodcami tu vykonal rituálnu obeť, aby utíšil duše predkov za ich vyrušenie v duchovnom svete. Obeta im zabezpečila bezpečný prechod.

Dokonca aj dnes sa vykonáva tento obetný rituál najmä pred veľkou expedíciou či udalosťou.

Po výdatnej večeri som bola pripravená ísť do postele. Tušila som však, že Yesotha organizuje narodeninové prekvapenie. Musela som teda vydržať.

Naša skupina bola ubytovaná v priestrannej izbe s rozprávkovými modrými posteľami, ako stvorenými pre princezné. Vonku sa spustil silný dážď. Dole žulovou stenou hory, po ktorej sme mali o niekoľko hodín kráčať sa valil vodopád.

Ochladilo sa. V našej izbe nebolo o nič teplejšie. Sedela som na posteli zababušená pod perinou a oči sa mi pomaly zatvárali. Silno som zažmurkala. Spoza rohu izby konečne vyšla Yesotha nesúc môj obľúbený tvarohový koláč, v ktorom bola zapychnutá horiaca sviečka. Za ňou pošepky spievajúc kráčali naši noví kamaráti. Pošepky, lebo polovica izby už totiž spala. Sfúkla som sviečku, rozdelili sme si koláč, zhasli svetlo a o siedmej sme už spali.

Vlastne ani neviem, či sme vôbec spali, mala som pocit, že som v takom polospánku. Niektoré princezné chrápali a ja som sa prehadzovala na posteli.

O jednej sme vstali, obliekli sa, zbalili a išli na raňajky. Tam to už vrelo ako v úli. Vonku už našťastie nepršalo. Ak by však začalo pršať pri výstupe, budeme sa musieť vrátiť. Dúfala som, že nebude pršať.

Vyrazili sme o 2:30 ráno, aby sme stihli východ slnka na vrchole. Dosiahnutie vrcholu trvá približne tri hodiny.

Zemetrasenie zničilo hlavnú turistickú trasu k vrcholu, ktorá bola nahradená novou s názvom Ranau. Je o niečo dlhšia a náročnejšia v porovnaní so starou cestou, ale ponúka nádherné výhľady.

Prešli sme popri najvyššie položenej poštovej schránke v Malajzii v nadmorskej výške 3 289 metrov nad morom. Netuším, ako často ju vyberajú, ale pohľadnice, ktoré som do nej hodila predchádzajúci večer, dodnes nenašli svojho príjemcu.

Stúpali sme ďalšími strmými schodami. Išli sme v rade, jeden človek za druhým. Bola tma ako v rohu. Vďaka čelovke som videla pár krokov pred sebou. Zdvihla som hlavu a v diaľke nad sebou som videla tancujúce svetielka, ktoré podobne ako ja pomaly postupovali v sprievode k čiernej oblohe. Ľudia predo mnou išli pravidelným tempom, podobným môjmu.

Trasa bola takmer vertikálna so strmými úsekmi drevených schodov so sklonom asi 70 stupňov. Schodiská nemali konca kraja. Dul studený vietor. Občas som stratila Yesothu, ktorá nebola zvyknutá ani na horšie podmienky, ani na náročnejšie stúpanie. Predsa je len z Kuala Lumpur. Čakala som na ňu na určitých úsekoch a kontrolovala, či niečo nepotrebuje. Niesla som našu vodu a veci, ktoré by sme mohli potrebovať. Už aj ľutovala, že ma nahovorila na tento výlet. Verila som, že to určite zvládne.

Hlavu som mala prázdnu a sledovala som kroky človeka predo mnou. Mala som kráčať po schodoch, tak som kráčala. Nič som neriešila, len rytmicky nasledovala ľudí predo mnou.

Keď konečne skončili schody a začali laná, potešila som sa. Čierna obloha sa vyčistila a nad hlavou nám žiarili hviezdy. Fixné lano sa ťahalo cez obrovské balvany, ale aj cez žulovú stenu hory. Postupovali sme pomaly a opatrne. Milujem laná!

Chytila som lano do ruky a zaprela sa nohami o skalu. Lano bolo mokré po večernej búrke. Ůsek, ktorý sme momentálne prechádzali, sa minulý večer zmenil na silný vodopád. Rukavice som mala úplne premočené, ako som liezla hore skalou prichytávajúc sa lana. Už ma to lanové nadšenie prešlo a želala som si radšej liezť po schodoch.

Asi po hodine sme prišli na chatu Sayat-Sayat (3 668 m), čo je najvyšší prístrešok na hore. Tu sme sa zaregistrovali a pán v okienku ešte raz skontroloval naše povolenie na výstup. Je to aj zároveň taký prechod, musíte sem prísť do určitej hodiny. Ak to nestihnete, na vrchol vás už nepustia a budete sa musieť vrátiť.

Od chaty sa už kráčalo oveľa ťažšie. Posledné kilometre sa išlo po žulovej doske, ktorá v podstate nebola strmá, ale vzduch bol redší. A telo to jednoznačne cítilo.

Urobila som 40 krokov a musela som na pár sekúnd zastaviť. Ďalších 40 a zase oddych. Postupne som zvyšovala počet krokov. Pozrela som sa pod skalnatú stenu. Za mnou, ale aj dole v diaľke nadskakovali biele svetielka v pravidelnom rytme. Bolo päť hodín ráno.

Po pol hodine som pomocou rúk a nôh už preliezala skaly na vrchu Kinabalu. Začalo sa brieždiť. Aj keď na hore bola stále tma, v diaľke spoza inverzie začalo vyžarovať ranné svetlo. O šiestej sme spolu s ostatnými turistami obdivovali ďalší nádherný začiatok dňa.

Rozhliadla som sa okolo seba. Hora Kinabalu bola v skutku magická. Ako sa slnečné lúče rozlievali po okolí, uvideli sme kreatívne skalné útvary a formácie, ktoré sme v tme nevideli. Ani sa nečudujem, že si duše predkov vybrali toto posvätné miesto za svoj domov. Kochali sme sa výhlaďom na náhornú plošinu a údolia, ktoré sa rozprestierali pod horou.

Bolo chladno, ale ranné lúče slnka a dobrý pocit nám zohrievali telo i dušu. Začali sme schádzať z úpätia hory. Pred nami sa vynárali dychvyrážajúce výhľady. Zostup do Panalabanu z vrcholu trvá približne dve hodiny.

S pomocou lana sme zliezali obrovské balvany. Za bieleho dňa sa to zdalo oveľa nebezbečnejšie, ako uprostred noci, keď sme nič nevideli. Horskí vodcovia zrazu mali kopec práce s turistami, ktorí sa báli výšok alebo sa zasekli pri zliezaní skaly. Ja som sedela na skale, čakajúc, kým pomôžu dievčaťu pod nami pomaly zliezť po skale a vychutnávala si výhľad na neďaleké mestečko a rozsiahly park pod nami. Slnko mi už pálilo na nos.

Cestou som sa zastavila na vyhliadkovej plošine Aki Point, ktorá je postavená na okraji skalnej steny hory Kinabalu. Výhľady z tejto drevenej platformy boli vskutku panoramatické. Nado mnou bolo krásne vydieť turistický chodník vyskladaný z nekonečných schodísk.

Biele oblaky plávali po oblohe a pomaly klesali k hore zahaľujúc ju akoby do nadýchanej perinky. Ako som pokračovala dole schodiskom, oblaky zakryli slnko a viditeľnosť sa zhoršila.

V Panalaban sme si dali druhé raňajky, zbalili ruksaky a pomaly začali zostupovať dole. Zostup k bráne Timpohon trvá okolo 4 – 5 hodín. Začalo pršať, ale bol to taký jemný poprašok dažďového pralesa.

Yesothu som čakala na každom pol kilometri. Postupne sa moje čakacie prestávky predlžovali. Posledné dva kilometre k bráne som kráčala za Yesothou tak tesno, až som jej dýchala do vlasov. Trošku jej to pomohlo. Pred bránou sa spustil lejak, doslova som potlačila Yesothu hore schodmi a tešila sa s ňou, že to zvládla a konečne si môže sadnúť. Naše nohy boli unavené.

O 48 hodín neskôr ma svaly na nohách stále boleli, ale 20 metrov pod hladinou mora mi to vôbec nevadilo. Ale to je už iný príbeh.