Študentský život v Sydney alebo ako sa nadväzujú kamarátstva vo veľkomeste

Otvorím oči. V byte je ticho. Všetci spolubývajúci už museli odísť buď do školy alebo do roboty. Jedným okom pozriem na hodiny. To už je deväť? Ten budík mi vôbec nezvonil! Vyskočím z postele a hľadám mobil. Do školy to už nestíham.

Našťastie spolužiak zdvihol na druhé zazvonenie a sľúbil, že ma zapíše ako prítomnú na dnešných vyučovacích hodinách. Odtiahnem ťažké závesy a vpustím do našej izby horúce slnečné lúče. Na to, že som spala iba tri hodiny, sa cítim výborne.

V obývačke to vyzerá ako po výbuchu atómovej bomby. Pootváram okná a zhlboka sa nadýchnem prehriateho austrálskeho vzduchu. Stôl sa prehýba pod prázdnymi fľašami, nedopitými nápojmi a zvyškami nedojedenej pizze. Čo to včera chalani oslavovali? Sľúbila som im, že určite prídem, ale keď som došla všetci už spali. Nevidela som ich už asi týždeň. Cez víkend budeme musieť zorganizovať aspoň grilovačku. Zapípal mobil.

Nestíham. Rýchlo vbehnem do sprchy. Oblečiem si plavky, tričko, kraťasy a žabky, ktoré sú už vychodené od každodenného nosenia. Pred odchodom ešte natlačím pracovnú uniformu s topánkami do plážovej tašky a zabuchnem za sebou dvere. Vybehnem z murovanej bytovky do pokojného letného dňa, kde sa horúci vzduch vlní na ľudoprázdnych uliciach. Cestou na stanicu nikoho nestretnem. Pozriem vpravo, vľavo a prebehnem cez cestu. Dlho som si zvykala neskontrolovať premávku najprv z ľavej strany. Na stanici si stíham kúpiť niečo pod zub. Vlak je poloprázdny. Keďže je pracovný deň, všetci už pilne pracujú. Na chvíľu si zavriem oči.

Vybehnem z vlaku a naskočím do pomalého autobusu. Prečo tá Bondi musí byť tak ďaleko? Za pár minút vyskakujem z autobusu do úplne iného sveta.

Bondi Beach je najznámejšou a najpopulárnejšou plážou vzdialenou 8 km od centra Sydney. Ak na ňu zavítate, zažijete jej bezstarostnú dovolenkovú atmosféru a nabijete sa pozitívnou energiou. Každý si tu nájde to svoje. Či už je to zlatohnedý piesok a krásne ľadový oceán pre milovníkov plážového ničnerobenia alebo bazén pre fanúšikov vody a plávania. Môžete pozorovať vyšportované telá surferov, ktorí skúšajú rôzne triky a chytajú vlny pri východe slnka. Pochutnáte si na rýchlom obede alebo luxusnej večeri v jednej z reštaurácií lemujúcich cestu popri pláži. Alebo sa vyberiete na Bondi to Cooge walk – prechádzku popri útese a pobreží, ktorá ponúka nádherné scenérie a výhľady a v niektorých mesiacoch v roku aj umenie počas každoročnej výstavy „Sculpture by the sea“.

Aj dnes je pláž plná opálených tiel, hudby a dobrej nálady. O chvíľu sa už vítam s ľuďmi, ktorých som videla naposledy pred piatimi hodinami. Ozík, Brazílčan, Talianka, Angličanka… rozložíme si osušky a bežíme do obrovských studených vĺn. Prebehne okolo mňa opálený blonďavý surfer. Určite sa musím naučiť surfovať. Veď to je austrálsky sen! Už mesiac stále dokola pozerám americký film Blue Crush o surfovaní. Hodím sa s ostatnými do vĺn a po prvotnom studenom šoku, si oceán užívam, i keď ma oči štípu od soli. Zrazu sa v diaľke ozve siréna a nad našimi hlavami preletí vrtuľník. Všetci postupne vychádzame z vody a hľadíme do diaľky, či uvidíme žraloka, ktorý nás vyhnal z vody. Surferi sa taktiež vracajú na pláž a kontrolujú, či nenechali niekoho v oceáne.

Tento malý incident nám však nepokazil náladu. Niekto doniesol volejbalku a už sa prekrikujeme pri sieti a rozdeľujeme do tímov. Slaná voda mi steká z mokrých stvrdnutých vlasov na slnkom spálené plecia. Celú pozornosť prenesiem na hru. Po prvom kole sa mi podarí zasmečovať do prázdneho miesta v strede súperovho poľa. Doskočím bosými nohami do horúceho piesku a výskam od radosti. Talianka pozrie na hodiny a pár kamarátov odchádza. Začína im poobedná zmena. Ešte mám hodinu čas. Ľahnem si na osušku a zapojím sa do diskusie o včerajšej noci. Melissa sa bozkávala s Luisom? Neverím!

O hodinu neskôr sa už prezliekam v šatni jednej talianskej reštaurácie uprostred Darling Harbour. Darling Harbour je časť Sydney – prístav, kde sa nachádza množstvo reštaurácií, turistických atrakcií a samozrejme turistov.

V reštaurácii to vrie ako v úli. Zaväzujem si zásteru a kontrolujem rozpis rajónov na nástenke v kuchyni. Prevrátim očami – zase mám na starosti stoly na terase. Dnes bude „busy night“. V kuchyni čínsky šéfkuchár pokrikuje po kuchároch a rozčuľuje sa nad pomalými čašníkmi. Zrazu ma niekto nečakane objíme okolo pása a zašepká mi do ucha, že som mu včera na party na Kings Cross chýbala. Vystresovaný manažér reštaurácie vbehne do kuchyne. Zazrie na nás a vyháňa nás ráznym gestom ruky z kuchyne.

Pred vchodom do reštaurácie sa vytvára dlhý rad. Naša hosteska nestíha usádzať hostí. Čakám na objednávku na bare a diskutujem s filipínskym barmanom, že aj on si jedného dňa otvorí reštauráciu. Hlasitosť hudby stúpa akoby sa snažila prehlušiť hovor a smiech hostí. Príbory a poháre cinkajú. Vôňa grilovaného homára a sladkej paradajkovej omáčky sa mieša s vôňami otvárajúcich sa vín. Jedno práve ukazujem mojim hosťom a pýtam sa ich, či by ho radi ochutnali. Priložím skrutku vývrtky na stred korku a rotujem ju až po posledný závit. Umiestnim páčku vývrtky do prvej polohy a ťahám zátku z hrdla predraženého vína. Korok je zaseknutý a nedá sa mi vytiahnuť. Nervózne sa usmejem na hostí, ktorí zo mňa nespúšťajú oči. Z celej sily ťahám vývrtku a v duchu preklínam korok. Tlak zrazu povolí a zátka triumfálne vykĺzne z hrdla fľaše. Všetci sme si vydýchli. Zrazu mi zmrzne úsmev na perách. Na chrbte trička jedného z hostí , ktorému práve nalievam víno na ochutnanie, sa na mňa vyškiera červená vínová škvrna. Zhrozím sa, ale rýchlo sa spamätávam. Nikto si nič nevšimol. Hosť sa na mňa usmeje, že môžem naliať aj ostatným. Ústa sa mi roztiahnu do širokého úsmevu „glad you like it“ a postupne ponalievam ostatným hosťom.

Keď sa zavreli dvere za posledným hosťom, pripravili sme príbor na ďalší deň a spočítali prepitné. Prezliekli sme sa, zamkli reštauráciu a zastavili sa vo vedľajšom bare, kde už personál z okolitých reštaurácií prepíjal zarobené prepitné. Farebné svetlá blikajú do rytmu hudby a ja sa zvŕtam vo víre tanca. „Put your hands up. Put your hands up for Detroit. A lovely city.„ Všetky ruky hore. „Put your hands up. Put your hands up for Sydney. „ Atmosféra graduje. „I LOVE THIS CITY!“ kričí klub z plných pľúc. Skáčeme uprostred parketu a vôbec nám nevadí, že do nás občas niekto strčí či nás obleje „drinkom“. V tom najlepšom všetkých priateľsky vybozkávam a vyobjímam. Ponáhľam sa do centra, kde už momentálne prebieha ďalšia „party“. V Sydney sa vždy nájde dôvod na oslavu. Niekto sa rozišiel s partnerom. Niekto ma novú prácu. Niekto opúšťa mesto, iný krajinu. Niekto práve priletel a nikoho v meste nepozná. Alebo niekto, kto pracovať nemusí, sa nechce nudiť sám.

Bez zaklopania otvorím dvere do ľuďmi preplneného a hudbou sa otriasajúceho bytu v jednom z mrakodrapov v centre mesta. Toľko známych tvári. Objatia. Bozky. Klebety. Až na pár kamarátov a kolegov väčšinu prítomných poznám z ďalších osláv, večierkov či grilovačiek. Sú to kamaráti kamarátov, spolubývajúci kolegov, bývalé frajerky mojich nápadníkov – pribúdajúce telefónne čísla v mojom mobile, ktoré väčšinou nikdy nevytáčam. Vždy viem, kde ich nájdem.

Nadránom kráčam tichými ulicami vysvieteného veľkomesta. Zazvoní mi mobil v kabelke. Prejdem pár blokov, zahnem za roh a o pár minút už sedím u kamarátky na posteli. Že je opäť zaľúbená. Ráno v požičanom „outfite“ bežím do školy. STUDY. WORK. PARTY. SLEEP. REPEAT.