Splavovanie divokej Zambezi alebo ako sa plnia adrenalínové sny v Afrike

Neďaleko Viktóriiných vodopádov na hraniciach medzi Zambiou a Zimbabwe sa jedno nedeľné ráno zišli na raňajkách Slovenka, Španiel, Nemec a dve Nemky. Posledný augustový deň môjho afrického roku sa zapísal do mojich spomienok ako “najsupernejší deň z najsupernejších dní” prežitých v Afrike.

Presne takto som si to napísala do môjho cestovateľského denníka. Dodnes (18 rokoch neskôr) je táto emócia stále silná a raftovanie pod Viktóriinými vodopádmi pokladám za jeden z najadrenalínovejších dní môjho života. A nie som sama, splavovanie Zambezi sa považuje za jeden z najlepších komerčných raftingov na svete.

 ZOZNÁMENIE

Bol tradične horúci africký deň. Začal pomaly, ale utiekol veľmi rýchlo. Po krátkom zoznámení sa posádky raftu s vedúcim posádky Dokom a jeho pravou rukou menom Skool Boy, sme vyrazili v rozheganom nákladiaku k rieke. Zastavili sme na úzkej plošinke, odkiaľ sme mali výhľad na Zambezi ťahajúcu sa popod obrovské vodopády do diaľky.

 

Dok nám vysvetlil pravidlá splavovania divokej rieky a pereje, ktoré budeme musieť prekonať. Dokopy ich bolo devätnásť. Spomenul, že v rieke žijú aj krokodíly. Spozornela som. Ako som ho počúvala, začala som ľutovať, že som samu seba presvedčila, že splavovanie divokej rieky s krokodílmi bude úžasný zážitok. Rozmýšľala som, že nás asi musia upozorniť na možné riziko. Veď sa tu bavíme o extrémnom športe. Ukľudnila som sa. Dok nás určite iba straší. Keby to bolo, čo i len trochu nebezpečné, nebolo by splavovanie Zambezi turistickou atrakciou. Na konci bezpečnostného školenia sme podpísali papiere, že sa zúčastňujeme tejto športovej aktivity na našu vlastnú zodpovednosť.

 

Musím sa vám priznať, že po siedmych mesiacoch strávených v Južnej Afrike som si zvykla nielen na ich kultúru a životný štýl, ale som sa mu aj prispôsobila. V prvom rade bezpečnostné pravidlá sa nedajú porovnať s bezpečnostnými pravidlami v Európe. V druhom rade v Afrike je na všetko čas a nik sa tu neponáhľa. Ja som sa nikde neponáhľala. Nemala som ani mobil ani Internet. V Kapskom meste sme náš semestrálny projekt písali ceruzkou na papier. Nevedela som, že rafting na Zambezi je “wildest one-day whitewater run in the world”. Vedela som len to, čo som sa dočítala v papierovom propagačnom letáku. Nemala som ani len rizikové poistenie. Nevedela som, do čoho idem. Haló. Please don’t judge me. Mala som dvadsať. A žila som v dobe prehistorickej.

NADŠENIE

 

Obliekli sme si záchranné vesty, zobrali pádla a zostúpili sme dolu k vode. Neboli sme plný počet, ale sme mali aspoň dvoch silných chalanov. Na začiatku sme sa učili pádlovať na povel v tom istom momente všetci naraz. Po krátkom tréningu sme sa s nadšením vrhli do divokej rieky. Za chrbtom nám hučali vodopády prepletené priesvitnou dúhou. Na prvom úseku rieky sme mali pred sebou desať perejí, ktoré boli odstupňované od 1 do 5. Niektoré úrovne mali hrôzu naháňajúce mená. Devil’s Gorge, Ugly Sisters, Mother Fucker (myslím, že Dok si tie mená preložil z vlastného jazyka, keďže nezodpovedajú oficiálnym názvom perejí). Dnes sa mi až také hrôzostrašné nezdajú, ale v ten augustový deň som bola ešte len mláďatko a splavovala som rieku prvýkrát v živote.

 

Začali sme pádlovať. Dok sedel vzadu a svojim hlasom sa snažil prehlušiť hukot rieky: ”Forehead! Stop! Back!” Keď zakričal “On left side”, celá pravá strana (Anika, Heinz a Skool Boy) sa hodila na našu stranu. Nabehli sme na obrovskú vlnu a… Neprevrhli sme sa! Dokázali sme to. Prekonali sme perej číslo tri. Bolá som celá premočená. Keby ste však videli tú divokosť a nespútanosť rieky. Nebála som sa. Užívala som si rýchlosť, prázdnu hlavu a silu vodného živlu. Na nasledujúcom úseku sme nabehli na ďalšiu vlnu. Dok ziapal na plné hrdlo: ”Stop! Get out and hold on!” Všetci sme si kľakli na dno raftu a chytili sa lana, ktoré ho obopínalo. Narážajúce vlny nás riadne oplieskali, ale udržali sme to. V jeden moment sa celá naša strana ocitla vo vode. Ako to už niekedy býva na splave, nedobrovoľne sme sa okúpali. Našťastie sme boli “short swimmers”. Rýchlo nás vytiahli a pokračovali sme v adrenalínovej jazde. Postupne sme sa prepracovali k pereji sedem, stupeň číslo 5. Dok poznamenal, že tento úsek je najhorší. Divoká voda sa mi tu zdala ešte divokešia. Bičovala okolité skaly, ale tie sa jej sile nepodali. Naša posádka plná optimizmu a energie získanej z prekonaných úsekov rieky sa vrhla na tú povestnú sedmičku. Už si nepamätám prezývku, ktorú jej dali, ale určite to malo niečo spoločné so smrťou.

ADRENALÍNOVÝ BOJ S VODNÝM ŽIVLOM

Pádlovali sme ako o život. Voda bola silná a nespútaná. Poslúchali sme všetky rozkazy a pádlovali ako trénovaný tím. Sústredili sme sa na cieľ. Kútikom oka som zachytila skaly vyčnievajúce zo spenenej vody. Tých som sa bála najviac. Srdce mi bilo na poplach. Adrenalín mi stúpal v žilách.

 

Zrazu som zacítil silný náraz vlny a akoby v diaľke počula Dokov hlas: ”Get out and hold on!”. Hodila som sa na dno raftu a oboma rukami chytila lano. Držala som sa ho ako kliešť. Naozaj. Držala som ho tak silno ako nikdy v živote. Nepomohlo to.

Ani som sa nenazdala a už som bola pod vodou. Prúd vody ma ťahal so sebou. Nemohla som sa nadýchnuť. Ako o život som kopala nohami. Bol to iba moment, ale mne sa zdal ako večnosť. Nerozmýšľala som. V hlave sa mi totiž zapol automat. Podarilo sa mi vynoriť z vody a nadýchnuť sa. Okolo mňa špliechala nepoddajná spenená voda. Unášala ma dole búrlivou riekou. Opäť som sa ponorila a pod vodou som nohou zachytila niekoho záchrannú vestu. Pravdepodobne som dala niekomu riadny kopanec. Keď som sa vynorila, zbadala som Doka ako mi podáva pádlo. Chytila som sa ho celou silou a on ma pritiahol k raftu a vytiahol hore. Poviem vám pravdu, tá moja záchrana vôbec nevyzerala elegantne. Skôr to vyzeralo ako ťahanie veľryby na súš. Dopadla som na dno raftu a posadila sa. Bola som prvá zachránená z našej posádky a bola som aj poriadne vyklepaná.

KEĎ POMOC (NE)PRICHÁDZA

Zachránili sme Pabla a Heinza. Obzrela som sa okolo seba. Všade plávali ľudia, ktorí podobne ako my splavovali Zambezi. Vlastne neplávali. Nedobrovoľne sa nechali unášať divokou riekou. Podarilo sa nám pár z nich zachrániť, ale naše baby boli stále v rieke. Po pár minútach ich vylovil z vody záchranný čln, ktorý sa o pár metrov opäť prevrhol. Veru nebol to ich šťastný deň. Prešli sme do pokojnejšieho úseku rieky. Pozbierali sa všetci ľudia. Nebolo nás veľa. Našťastie nik nechýbal. Všetci sme boli vystrašení a bieli ako steny. Všetci až na domácich samozrejme. Tí vystrašení neboli a už tobôž nie bieli. Melanie mala rozbité kolená. Vlna ju hodila na skaly a teraz jej tiekla krv. Usmiala sa, že to nie je nič vážne. Úsmev som jej opätovala a skočila späť do raftu.

 

Pokračovali sme k ďalšej pereji. Dok nás ubezpečil, že horší úsek ako sedmička nás už nečaká. Priblížili sme sa k pereji osem. Stúpol nám adrenalín, a s ním aj strach. Už sme mali rešpekt k štvrtej najdlhšej africkej rieke. Osmičku sme zvládli ľavou zadnou. Pred nami bola deviatka. Bol to stupeň číslo 6, ktorý sa komerčne nesplavuje. Vystúpili sme z člnov a obišli sme perej po pravej strane rieky, ktorá už patrila susednému štátu. V ten deň som sa prešla po skalách v Zimbabwe – krajine, ktorú som dodnes nenavštívila.

Desiata perej bola malina. Po nej sme si dali obednú prestávku. Poviem vám, že po tej sedmičke sme boli stále roztrasení. Naše svaly neboli zvyknuté pádlovať, tak sme sa všetci triasli ako osiky. Žiaľ, Anika sa naozaj bála. To, že sme nezvládli sedmičku, že ju voda oplieskala o okolité skaly a že sa ju nepodarilo vyloviť z vody v ten správny moment, ju dosť traumatizovalo. Nechcela s nami pokračovať ďalej a vzdala to. Heinz bol jej frajer. Odišli obaja.

OSTALI SME TRAJA

Ostali sme traja (plus Dok a Skool Boy). Ťažko sa splavuje divoká rieka piatim ľuďom. Je to ťažké, ale nie nemožné. Vymenili sme náš raft za čln s dvomi veslami a pádloval už len Dok. A viete, čo? Nakoniec to nebola také zlé, že sme stratili dvoch členov posádky. Druhý úsek splavovania rieky sme si vychutnali úplne inak ako ten prvý. Všetci traja sme sedeli vpredu. Keď sme sa priblížili k pereji, Dok zakričal “Take a position!”. Kľakli sme si a s doširoka otvorenými očami sme si vychutnávali jazdu na divokej rieke. Bola som fascinovaná obrovkými vlnami, ktoré som si počas pádlovania nestihla všímať. Porozumela som technikám raftingu, ktoré Dok používal.

 

Časom sme prešli z divokého úseku rieky na pokojné rameno Zambezi. Pozorovali sme opice skákajúce zo stromu na strom či lenivé krokodíly, ktoré nás ticho pozorovali z brehu rieky. Dok sa ma opýtal, či by som sa neposunula, lebo… ani som sa nenazdala a šmahom ruky vsunul veslo medzi mňa a Pabla, ktorým ma vytlačil nečakane z raftu. Kúpala som sa vo vode a smiala z celého hrdla. Tentokrát ma prúd neťahal ku dnu. Vo vode sme skončili všetci. Ani by ste nepovedali, že sa bláznime na tej istej rieke.

 

Na konci dňa sme sa vylodili na malej pláži a zbalili všetky veci. Rieka mala hlboké koryto a my sme boli na jeho dne. Museli sme sa dostať hore. Pomaly sme stúpali hore strmým kopcom. Niektoré úseky sme liezli po rebríkoch vyrobených z halúzok a konárov. Nebola som veľmi vo forme. Bolo horúco a ku koncu kopca ma už Dok ťahal za ruku. Keď sme konečne vyliezli na kopec, člny už boli naložené v nákladiaku. Neuveriteľné. Ani sme sa nenazdali a už sme sa hrkotali na ceste do Livingstone. Prechádzali sme cez africké dedinky s opakujúcim sa výhľadom: chatrč, piesok, zviera. Deťúrence za nami bežali a kývali nám. Cítila som sa ako vo sne – splnenom sne. Asi preto som pri zoskakovaní z nákladiaku stratila rovnováhu. Spadla som na zadok a hlavou som vrazila do vedľajšieho auta. Pred očami sa mi zaiskrilo, na hlave ostala hrča, ale inak som bola v poriadku. Bol to extrémne vydarený deň. Odniesla som si z neho nezabudnuteľný zážitok, zopár modrín a škrabancov. A tú hrču.

 

Nemusíte sa vybrať do Zambie splavovať jednu z najdivokejších riek sveta, aby ste prekonali samých seba. Stačí, keď vystúpite z vlastnej komfortnej zóny. To je niekedy oveľa adrenalínovejšie ako nejaký extrémny šport. Nebojte sa nových výziev a naučte sa tancovať s vlastným strachom. Čím dlhšie s ním budete tancovať, tým lepšie ho budete poznať. Spoznáte aj samých seba. Taktiež nie je hanba priznať, že sa bojíte – ako to urobila Anika. To je začiatok cesty k odvahe.