Salima sedela na hotelovej posteli v centre San Jose, hlavného mesta Kostariky a pozerala do telefónu. Jej špirálovito vlnité vlasy jej podchvíľou padali do tváre a ona si ich jemne rukou zachytávala a upravovala na to isté miesto za ucho.
So Salimou som sa skamarátila na Cypre. Raz mi povedala, že by rada navštívila Afriku, v ktorej nikdy nebola. Skoro mi vtedy zabehlo. „Veď ty si z Afriky,“ smiala som sa až mi slzy tiekli po lícach. Salima pochádza z Maroka, kde má celú rodinu. Jedného dňa sa odsťahovala do Paríža a stala sa z nej Francúzka, ktorá pije víno namiesto čaju a fajčí jednu cigaretu za druhou. Nevideli sme sa sedem rokov a v ten večer sme plánovali naše kostarické dobrodružstvo.
Salima zdvihla hlavu od telefónu: „Určite musíme vidieť aj bioluminiscenciu“. Pozrela som sa na ňu s otázkou v očiach. Nielenže som to slovo nevedela vyhláskovať, ani som mu len nerozumela. Ukázala mi fotografie pláže pod nočnou oblohou, ktorej more bolo pokryté žiariacimi modrými svetielkami. “Tam ideme!” vykríkla som a začala hľadať podrobnejšie informácie na internete.
Bioluminiscencia je vyžarovanie svetla bioluminiscenčnými organizmami. Je to ich obranný mechanizmus. Väčšina z nich sa nachádza v oceáne na rôznych miestach po celom svete. Niektoré krajiny, kde ich môžete nájsť, som dokonca v minulosti navštívila. Nikdy som však o tomto prírodnom jave v oceáne nepočula. Svetlo vyžaruje z mikroskopických rias či planktónu žijúceho blízko hladiny vody. Vedeli ste, že aj u nás žijú bioluminiscenčné organizmy? Áno, aj svetluška medzi ne patrí. A na Novom Zélande sú to červíky, ktoré žiaria na stenách jaskyne.
Polostrov Nicoya je jedným z najlepších miest, kde môžete vidieť svetielkujúce riasy a planktón. Trajektom z Puntarenas sme sa preplavili do mestečka Paquera, kde sme sa ubytovali. Výlet za svetielkajúcim planktónom sme si objednali cez miestnu spoločnosť. Po chaotickom hľadaní sme sa všetci našli a odkráčali k malému drevenému člna. Bolo nás sedem: zaľúbený holandský pár, multikultúrna rodinka z Nemecka a my dve.
Náš sprievodca Alejandro nám pomohol nastúpiť do člnu. Naštartoval motor a pomalým kĺzavým pohybom po hladine vody sme opustili zátoku. Nabrali sme rýchlosť. Vzápätí nám silný morský vietor vliezol do vlasov. Popoludňajšie slnko nás našťastie stále hrialo a my sme si užívali rýchlu jazdu. Záliv oddeľuje pevninu od polostrova a my sme pozorovali meniacu sa morskú krajinu okolo nás. V niektorých miestach pevniny sa nachádzali močariská, ktoré sú domovom rôznyh druhov vtákov. Bola som prekvapená, že sme nestretli člny plné turistov.
Plavili sme sa okolo ostrovčekov a skál vyčnievajúcich z vody. Neboli to obyčajné ostrovčeky, ale vrcholy kopcov, ktoré boli kedysi súčasťou pevniny. Počas geologického vývoja Kostariky ju v minulosti zaplavil oceán. Slnko už pomaly zapadalo za obzor. Vtáci sa zlietavali na okolité stromy vyrastajúce z ostrovčekov a z výšky nás pozorovali.
Alejandro vypol motor a my sme sa hojdali na pokojnej hladine zálivu. Počúvali sme jeho rozprávanie o miestnej biodiverzite. Obloha sa sfarbila do oranžova. Vtáci lietali nízko nad hladinou vody, na ktorej sa odrážali posledné slnečné lúče. Pomaly slnko zašlo za nízke kopce polostrova. Plavili sme sa ďalej zanechávajúc za sebou horiacu oblohu, ktorá neprestávala meniť svoje farby. Príroda sa postupne ukladala na spánok.
Zakotvili sme. Alejandro nám vysvetlil, že na tomto mieste by sme mohli vidieť planktón. Pozerala som do zvlnenej vody, ale nič som nevidela. Pravdou je, že bolo stále vidno. Najlepšie podmienky na pozorovanie bioluminiscencia sú počas bezmesačnej noci. Mali sme šťastie, v tú noc malo byť zatmenie mesiaca. Len či sme naozaj na tom správnom mieste. Vyzliekla som si tričko a kraťasy a spolu so Salimou som skočila do vody. Voda bola príjemne teplá – ako stvorená na večerné kúpanie. Oranžové zore ako symbol poslednej rozlúčky s dňom sa vytratilo z oblohy.
Svet sa ponoril do šera. Smiali sme sa vo vode, zatiaľ čo ostatní sedeli v člne a pozorovali Alejandra. Ten načrel veslom do vody, akoby ju chcel nabrať lyžicou a potom ju vylial. To bol trik na rozdráždenie planktónu, ktorý ho mal prinútiť, aby sa rozsvietil. Prúd a vietor zhromažďujú riasy a plantón pozdĺž skál a v zátokách. Bioluminiscencia má odstrašiť predátorov, preto akékoľvek narušenie koncentrácie organizmov vo vode by ju malo spustiť. Všetci sme ho v tichosti pozorovali. Stále sa nič nedialo a mne už vo vode začínala byť zima. “Poďme si zaplávať,” navrhla som Salime. Plávali sme ďalej od člna, ktorý znenazdajky zahalila tma a my sme videli už len jeho obrysy. Zdalo sa mi, že sa niečo zablyslo pod vodou.
Plávali sme späť k člnu. Zrazu sa na mojich rukách začali zasvecovať jemné svetielka, ktoré sa v sekunde vytratili. Začala som výskať od radosti. Nebola som sama. Salima špliechala rukami a rozrážala neviditeľný planktón. Začala som silnejšie kopať nohami pod vodou a moje nohy sa rozsvietili. Čím bola tma hustejšia, tým silnejšie svetielka žiarili. Akonáhle som prestala plávať, svetielka rozosiate po celom mojom tele sa postupne vytratili. Jedna svetielkujúca bodka za druhou, akoby si ich po jednom zhasínal. Tma ich všetky pohltila. Urobila som jemný pohyb. Celá som sa rozžiarila. Muži z našej posádky poskákali do vody. Ich polovičky ostali v člne s Alejandrom, ktorý dráždil vodu tým veslom. A voda sa ako na povel rozsvecovala a zhasínala. Už to nebola obyčajná voda, ale fosforeskujúci oceán!
Tento prírodný jav ma uchvátil. Nie je tá príroda úžasná? Bola som okúzlená a cítila som sa ako víla či čarodejnica, ktorá má magickú moc. Predstavte si, že plávate v kvapaline z mikroskopických rias a planktónu. Voľným okom neviditeľné, telom nepociťované. Pri každom pohybe sa vám rozsvieti milión malilinkých žiaroviek na tele. Vynorila som ruky z vody nad hladinu. Boli pokryté žiarivými trblietkami, ktoré postupne mizli do stratena. Ešte aj v nečinnosti doznievali ich účinky. Bol to magický zážitok, aj neopísateľný pocit. Pura Vida.
Unavení a nadšení sme sa vrátili do nášho člna. Bol čas sa vrátiť späť do prístavu. Cestou Alejandro spomalil a začal rotovať čln okolo vlastnej osi. Vytvorili sme okolo seba blýskajúci sa vír. Z člna už planktón nevyzeral ako svetielka, ale intenzívne záblesky modrého svetla. V tej rýchlosti sa žiariace organizmy zliali do modrej fosforovej vlny, ktorá nás ovíjala v pravidelnom rytme točenia člnu. Chvíľu som mala pocit, že nás zhltne a prenesie do inej dimenzie.
Nanešťastie, takéto točenie okolo vlastnej osi i keď v adrenalínovom prevedení sa môjmu žalúdku po chvíli znepáčilo a začal potichu protestovať. Našťastie, sme sa netočili dlho, i keď vďaka tomu magickému pocitu sa mi hlava točí až do dnes. Postupne sa vír a vlny okolo nás upokojili a vyhasli. My sme sa plavili ďalej na sever v ústrety čiernej tme.
Foto & Video zdroj: @borboletagram @patrickc_la @thesun @adobestock
Mne sa nepodarilo odfotiť bioluminiscenciu, ale internet je plný fotiek a videí zachytávajúcich tento zážitok.