Borboleta v Jordánsku
Do Jordánska so sa terigala z Tel Avivu autobusom. Nájsť verejný autobus v hebrejsky hovoriacej krajine počas arabského Ramadánu a židovského Nového roku (ktorý v ten rok zhodou náhod vyšiel na ten istý deň) si vyžadovalo veľa trpezlivosti a pár vyšklbnutých vlasov (z vlastnej hlavy).
Neviem, či ste už videli hebrejské písmo, ale bežný turista z neho veľa nevyčíta. A podľa mojich skúseností ani človek, ktorý tú hebrejštinu vyše pol roka študuje. Mojej kanadskej kamarátke Melisse, ktorá sa presťahovala do Tel Avivu študovať tento jazyk, sa podarilo nájsť webovú stránku s verejnou dopravou. Obe sme pozerali na obrazovku počítača s vypúlenými očami. Ku kvalite stránky sa vyjadrovať nebudem. Ja som tam nevidela nič, čo by bolo pre mňa len trochu čitateľné. Melissa rozpoznala abecedu a čísla, ale so slovami jej to už tak nešlo. A tak sme polhodinu pozerali na stránku a ja som dúfala, že Melissa na nej nájde aspoň telefónne číslo. Číslo sa našlo, ale nik nedvíhal.
TELEFÓNNE ČÍSLO OD CUDZINCA
Keď už ma tlačil čas a niekde v Ammáne ma už pravdepodobne čakali kamaráti, vyhrabala som mobil z tašky a vytočila jedno z dvoch izraelských čísel, ktoré som mala uložené v telefóne. Možno sa pýtate, prečo som si nenašla spoj cez aplikáciu na telefóne. Žiaľ, môj mobil nebol taký uvedomelý. Mal čiernobielu obrazovku a jediná aplikácia mala podobu video hry “snake”. Písal sa rok 2009. Vytočila som a čakala. Na druhom konci sa ozval mužský hlas. Hlas, ktorý som prvýkrát počula pred ani nie dvanástimi hodinami. Nebol to nik iný, ako môj nový izraelský kamarát Tom. Toma z Jeruzalemu som stretla na letisku v Prahe a strávili sme spolu cestu lietadlom. Požiadala som ho o pomoc.
NA CESTE DO AMMÁNU
O hodinu mi už Melissa kývala z prázdnej autobusovej stanice. Bol to jediný autobus, ktorý premával v ten sviatočný deň. V autobuse sme boli piati. Nikomu som nerozumela, tak som pozorovala, ako za oknami ubieha slnkom vysušená krajina. Ľudia postupne vystupovali z autobusu. Po niekoľkých hodinách prázdny autobus zastal a moje oči sa stretli v spätnom zrkadielku so spýtavým pohľadom šoféra. Šofér prehovoril. Dovtípila som sa, že toto je asi konečná. Pozerám von oknom. Široko ďaleko žiadna budova, len vyprahnutá krajina, kde mi oči dovideli. “Ani ma nenapadne vystúpiť z autobusu,” pomyslela som si. Usmiala som na šoféra, že nerozumiem, ale že potrebujem do Jordánska. Začal mi niečo vysvetľovať, ale keď som na neho pozerala ako teľa na nové vráta, vzdal to. Naštartoval a ja som sa na chvíľu upokojila. Po 15 minútach opäť zastal a ukázal mi, aby som ho nasledovala. Opatrne som vyšla z autobusu. Ukázal mi na auto, ktoré stálo zaparkované na ceste uprostred ničoho. Na streche auta bola umiestnená krátka tabuľa. Vďaka bohu za medzinárodné slovo “taxi”, ktorému takmer každý rozumie. Poďakovala som sa a zamierila k taxíku. Taxikár mi lámanou angličtinou vysvetlil, že autobusy na hranice nechodia. Na hranice chodia iba taxíky. On ma zavezie na izraelskú hranicu. Ja prejdem cez colnicu a nastúpim na autobus, ktorý ma zavezie na jordánsku hranicu. Tam si budem musieť nájsť taxík do mesta. Priprav si, dievča zlaté, peniažky. Každý dopravný prostriedok má predpísanú tarifu.
VITAJTE V JORDÁNSKU
Neskoro poobede som vystúpila z autobusu na jordánskej hranici. Po povinných formalitách som sa konečne ocitla v Jordánsku. Podľa inštrukcií som sa mala dopraviť taxíkom do Ammánu.
Zamierila som k malému v domčeku, kde som si mohla zarezervovať taxík. Jeden z Izraelcov na mňa zakričal, aby som si s niekým rozdelila náklady na taxík. Začul to jeden zo zamestnancov taxi služby a skríkol na mňa, že nič také nie je možné, aby som si sadla a čakala. Pozrela som na neho prekvapene. Pravdepodobne si uvedomil svoje správanie, lebo sa vzápätí na mňa usmial. Hlasom sladkým ako med mi vysvetlil, ze to nie je možné. Tu sa musia dodržiavať určité pravidlá.
Podišla som k pultu a začala vyjednávať s kučeravým Arabom, ktorý pobavene pozoroval jeho kolegu. Je výhodou byť ženou v mužskom svete. Za pol hodinu som vychádzala s hrsťou plnej čokolády, dvomi e-mailovými adresami a zľavou, o ktorej sa Izraelcom ani len nesnívalo. Taxikár už na mňa čakal. Krajina sa zahalila do tmy.
Nebojte sa požiadať o pomoc, ak ju potrebujete. Ľudia vám radi pomôžu. Verte. Neverte. Podstatou človeka je pomáhať. A ak požiadajú o pomoc vás, nebráňte sa. Garantujem vám, že ten pocit za to stojí.