Borboleta v Južnej Austrálii

Zatiaľ čo v Sydney lialo ako z krhly, v Adelaide svietilo slnko a my sme prileteli do príjemného jarného počasia Južnej Austrálie. Na letisku nás čakal Marty Dempsey s priateľkou. Nemohla som si odpustiť a musela som zverejniť jeho celé meno. Ak vám jeho priezvisko nepripomenie kultový britský seriál, začnite googliť.

Martyho som stretla prvýkrát pred pár rokmi počas jeho návštevy na Slovensku. Keď som sa presťahovala do Sydney, priletel on navštíviť mňa. Áno, ten istý Marty, ktorý mi volal, či niečo nepotrebujem, keď mi Bruno zlomil prst na ruke. Že ten príbeh, ešte nepoznáte? Určite ho nájdete na tomto blogu.

Do Adelaide som priletela s kamarátkou z vysokej školy Tinkou, ktorá prišla na pár týždňov navštíviť jej vysnený svetadiel. Marty pre nás pripravil plán na celý týždeň, čo bolo zárukou, že nudiť sa určite nebudeme. Do svojho plánu zahrnul okrem seba aj svoju priateľku, rodičov a kamarátov.

Popoludnie sme strávili na jednej z pláži vychutnávajúc si teplé lúče slnka, ktoré nás vyzliekali z búnd a svetrov. Z kopca sme mali výhľad na celú Adelaide. Je to mesto s množstvom zelene a je dostatočne veľké na to, aby ste sa necítili ako na austrálskom vidieku. Aj v tejto časti žije množstvo prisťahovalcov a utečencov, ktorí sem prišli za lepším životom. Veľa ľudí, ktorí žiadali o trvalý pobyt sa sem presťahovalo, lebo za rezidenciu v Južnej Austrálii dostali vyšší počet bodov, a tým pádom vyššiu šancu na získanie trvalého pobytu v Austrálii. Jedným z nich bol aj Renato z Brazílie. Renato bol spolubývajúci môjho českého kolegu z reštaurácie. Ako to už býva v Sydney, stretávali sme sa väčšinou na party, ale občas sme si zašli aj na zmrzku. Odsťahoval sa do Adelaide a už som o ňom nepočula.

V ten deň sme sa prešli vari všetkými ulicami centra a náš výlet sme ukončili v botanických záhradach. Záhrady už hrali farbami aj napriek tomu, že v Austrálii stále panovalo zimné obdobie. Na konci našej prehliadky sa znenazdajky zotmelo a spustil sa silný dážď. Schovali sme sa do miestnej kaviarničky. Keď sa počasie trošku ukľudnilo, dopili sme horúcu čokoládu a vybrali sa na odchod. Ako som vychádzala z kaviarne, prešla som okolo človeka v žltom pršiplášti. Zrazu som začula svoje meno. Otočila som sa a zbadala som starý známy brazílsky úsmev. Renato v žltom pršiplášti. Aký je ten svet malý a Austrália viditeľne ešte menšia. Večer sme strávili všetci spolu. Ľudia z rôznych kútov sveta, ktorí sa stretli vďaka náhode a cestovaniu.