Deň štvrtý alebo ako sme sa v Tasmánii ani nenajedli ani nevyspali
Ráno sme nakúpili v miestnom obchode a pokračovali v ceste smerom na Lake Saint Clair, k najhlbšiemu jazeru v Austrálii. Počasie sa na nás stále mračilo.
Lake St. Clair ponúka tri možné krátke túry. My sme si ich skombinovali. Začali sme s Larmairremener tabelti, čo je prechádzka približujúca kultúrne dedičstvo aboriginského obyvateľstva tohto regiónu. Kráčali sme po vyvýšených drevených chodníkoch tasmánskej prírody a čítali panely, ktoré obsahovali informácie o minulosti a prítomnosti tohto obyvateľstva. Na konci túry sme sa napojili na Watersmeet, kde sa stretávajú dve rieky, Hugel a Cuvier.
Cez most sme prešli na Platypus Bay, ktorá nás priviedla na kraj jazera, kde sme mohli pozorovať vtákopyskov. Najvhodnejší čas na ich pozorovanie je skoré ráno alebo neskoré popoludnie. Bol obed a všetky vtákopysky pravdepodobne hľadali potravu v hlbinách jazera. Okolo jazera sme sa vrátili do turistického centra. Boli to nenáročné prechádzky pre turistov každého veku. Hory, ktoré chránili jazero, boli zahalené v hustej hmle.
Od St. Clair k Russels Falls. Upršané počasie nás sprevádzalo aj v tejto časti Tasmánie. Pri objavovaní vodopádov to však vôbec neprekáža. Russelove vodopády (Russell Falls) sú najznámejšou atrakciou Tasmánie a nachádzajú sa v Mount Field National Park, ktorý sa pýši jedným z najvyšších eukalyptových lesov na svete. Tieto klenoty Tasmánie sú ľahko dostupné. Neďaleko Russels Falls sa nachádzali vodopády v tvare podkovy “Horseshoe Falls”, ktoré sa mne osobne páčili oveľa viac. Výsledný dojem dodávala vodopádom okolitá príroda. Obrovské paprade, machom zarastené skaly a kmene stromov, mohutné stromy a nenápadné valabie.
Zastavili ste sa pri “nenápadné valabie” a rozmýšľate, čo to asi môže byť? Keby som nežila v Austrálii vyše roka, určite by som nevedela, čo taká valábia je. A už vonkoncom by som si ju nevedela predstaviť s prívlastkom “nenápadná”. Dnes už viem, že to neboli valábie, ale pademelony. V každom prípade, je to mala zavalitá kengura. V Tasmánii skôr nájdete pademelona, čo je v podstate valábia s chlpatým chvostom.
Fascinovaní sme boli do neba rastúcimi stromami počas Tall trees walk. Tall Trees, swamp gums, už ako hovorí ich názov sú najvyššie stromy v Austrálii. Využili sme možnosť použiť clinometer (nástroj na meranie výšky stromu) a vypočítali sme výšku týchto masívnych drevín.
Pri návrate z parku sme neďaleko informačného centra zbadali rozložený oheň v ohnisku. Bežali sme pre naše klobásky do auta, ale nepodarilo sa nám ich opiecť. Príčinou bola najmä ich konzistencia. Veru, to nie sú slovenské špekáčiky. Zjedli sme sendviče s tuniakom a vybrali sa smerom do mesta Hobart.
Po pár hodinách sme vošli do hlavného mesta Tasmánie. Sprievodca Lonely Planet nás navigoval k miestu, kde sa mal nachádzať park na stanovanie. Došli sme na koniec slepej ulice a zistili sme, že park nedávno zrušili. Sandy Bay Caravan Park už neexistoval. Tak sme to otočili a prešli sme na opačný koniec mesta, kde sa malo nachádzať pár ďalších kempov. Žiaľ, všetky boli obsadené. V tom čase skončili v meste svetoznáme jachtárske preteky Sydney-Hobart. Ani sme sa nečudovali, že všetko bolo plné.
Na mesto sadla tma. Sedela som v aute a pozorovala rozsvecujúci sa Hobart. Svetielko za svetielkom. Bolo to úžasné. Tma zakryla depresívne počasie a zvýraznila nočnú krásu mesta. Pravdepodobne som bola jediná z našej partie, ktorá si nerobila starosti, kde budeme spať. Starosti som dávno zahodila za hlavu a užívala som si výhľad z pohybujúceho sa auta.
Obvolali sme takmer všetky hostely v meste. Žiadny pozitívny výsledok. Všetky boli obsadené. Vrátili sme sa na miesto, kde ešte pred pár mesiacmi stál park na kempovanie. Pri svetlách auta sme si rozložili stany vedľa parkoviska. Bola sobotná noc, noc ako stvorená na party. Vytiahli sme niekoľko pív, zavreli sa v aute a pustili rádio na plné pecky. Po tom, ako Juraj rozlial pivo na sedačku auta, sme zaliezli do stanov.
