Deň tretí alebo ako nám počasie v Tasmánii pokazilo plány
Ráno sme museli vstávať zavčasu, aby sme mohli absolvovať osemhodinový výstup a zostup na Cradle Mountain (1 560m). Po raňajkách sme zbalili stany a opustili kemp. Ráno bolo ako stvorené na lezenie po horách – ani zima, ani teplo.
Z možných túr sme si vybrali Cradle Mountain Summit, osemhodinovú túru, ktorá začína okruh jazera Dove (Lake Dove Circuit). Najznámejšou túrou je však Overland Track, ktorá v priemere trvá šesť dní.
Aj keď naši chlapci boli tak trochu mrzutí zo skorého vstávania, išlo nám to ako po masle. Cradle Mountain je jedno z najobľúbenejších prírodných destinácii v Tasmánii. Ľadové pramene stekajúce z hôr, ktoré sa odrážajú v pokojnej vode ľadovcových jazier, vás chytia za srdce. Bohatstvo a čistotu prírody vstrebávate každým krokom. Aspoň na chvíľu sa cítite v rovnováhe s prírodou. Ak milujete hory, vrchy či štíty slovenské, zamilujete si aj tie tasmánske, ktoré sa nedajú zahanbiť.
Vtom začalo pršať. Počasie v horách sa dokáže veľmi rýchlo meniť. Chvíľu sme pokračovali a liezli po klzkých skalách smerom nahor. Nemohla som tomu uveriť. Prečo sa nám pokazilo počasie práve cez to najlepšie, čo môžeme v Tasmánii zažiť? Prišli sme do Tasmánie spoznať hory a pestovať turistiku. Tak sme ich spoznali z ich druhej strany. Počasie a hory sú nepredvídateľné. Žiaľ, dážď zosilnel a my sme nemali vhodné oblečenie ani obuv. Sklamaná som sa vracala z polovice cesty. Aspoň sme dokončili “Lake Dove Circuit”.
Po tomto našom malom neúspechu sme sa zastavili v neďalekom Tasman Devil Park, kde sa starajú o tasmánskych diablov. Radek sa tešil ako malé dieťa. Za 15 dolárov sme sa zúčastnili prezentácie, demonštrácie a hry s týmto, pre Tasmániu typickým tvorom. Mimochodom, vedeli ste, že tasmánsky diabol sa na toho z rozprávky ani zďaleka nepodobá? Ak nepatríte do mojej generácie, asi premýšľate, o akej rozprávke hovorím. No predsa tej od Looney Tunes.
Po obede sme sa vybrali smerom na juh. Zastavili sme sa v Rosebery, ktoré je hlavné banícke mesto západného pobrežia. Je obkolesené jedným z najstarších systémov dažďových pralesov na svete. Predstavuje domov jedinečnému rastlinstvu a najstaršiemu ihličnatému stromu “huon pine”. 8 km južne od mesta sa nachádzajú najvyššie vodopády Tasmánie, Montezuma Falls.
Počasie sa vôbec neumúdrilo a my sme sa vybrali v pršiplášťoch po zablatenej cestičke do zeleného pralesa smerom k vodopádom. Cestou sme objavili bane a zistili, že kedysi sa tu nachádzal najstarší most, po ktorom vlak North East Dundas prevážal ťažené suroviny. Vodopády padajú z výšky 104 metrov, ale nie sú veľmi vodnaté. Najviac nás zaujal visiaci most, na ktorom mohli byť súčasne iba dvaja ľudia. Mosty ma jednoducho fascinujú. O tri hodiny sme opäť stáli na parkovisku.
Noc sme strávili v neďalekom meste Queenstown, ktoré nám pripomínalo skôr veľkú dedinu ako mesto. Toto bývalé banícke mesto bolo osídlené pred sto rokmi a bolo tu objavené zlato a meď svetovej triedy. V čase, keď sme ho navštívili my, malo už slávne časy dávno za sebou. Keď sme vystúpili z auta, domáci obyvatelia nás okato pozorovali. Všetko už bolo zavreté okrem jednej pizzérie a krčmy. Vrcholy hôr sa ponorili do záhadnej hmly.
Chceli sme pokračovať v ceste, ale nikomu sa nechcelo stavať stany potme v nepriaznivom počasí. Našťastie sme v meste objavili tabuľu, ktorá nás priviedla do kempu. Na dverách recepcie, visel odkaz: “Zatvárame o šiestej hodine. V prípade, že prídete neskôr, nájdite si, prosím, miesto na stanovanie sami.” Tak sme si našli miestečko s mäkkou trávou. Začalo opäť pršať. Večer sme strávili v spoločenskej miestnosti. Kvapky dažďa stekajúce po strechách stanov nás sprevádzali do sveta snov. Spali sme ako v bavlnke.
