Horská turistika v Zakaukazsku alebo prečo sa nespoliehať na predpoveď počasia

V jedno augustové zamračené ráno sme sa vybrali na túru z gruzínskej dedinky Shovi k jazeru Udziro, kde sme mali prespať a odtiaľ sme mali na ďalší deň pokračovať do dedinky Glola. Zo Shovi je to 9.8 km k jazeru, čo sme podľa údajov na turistickej značke mali prejsť za osem hodín.

Na začiatku je nadšenie

Všetky tri sme vyhodili ruksaky na chrbát a začali stúpať hore mokrým kopcom. Danka kráčala prvá, za ňou Lucka a nakoniec ja – najpomalší člen výpravy so zrkadlovkou prehodenou cez plece neustále obdivujúci krásu okolitej prírody. Predpoveď počasia sľubovala, že dnes už pršať nebude. Vošli sme do ihličnatého lesa a pomaly stúpali nahor. Lesný vzduch nasiaknutý nočným dažďom a vôňou húb mi pripomenul moje letné prázdniny na dedine. Po hodinách a dňoch strávených v aute, sme s nadšením kráčali jedna za druhou. Konečne v prírode. Konečne v pohybe. Konečne ticho.

Začalo mrholiť, čo nám neprekážalo, keďže sme boli v lese, kde nás vysoké ihličnany dostatočne chránili. Po pár kilometroch sme vyšli z lesa do mliečnej hmly, ktorú by ste mohli nožom krájať. Danka oblečená v žltom pršiplášti v diaľke pred nami pripomínala postavu z hororového filmu. Mrholenie sa zmenilo na jemný dážď, ktorý okoliu dodával pokojnú až pasívnu atmosféru. Vtákom dážď nevadil a spievali nám na cestu. Dažďové kvapky sa zachytávali na tráve či kvetoch a dramaticky skrášľovali okolitú krajinu.

Zišli sme do údolia, kde sa mraky poroztrhávali a my sme sa tešili, že sa krásne vyjasní. Predierali sme sa vysokou trávou nasatou dažďom, ktorej nebolo konca kraja. Stretli sme dvoch ľudí. Nezastavovali sme sa, ale potešili sme sa, že nie sme samé, kto sa dnes vybral na túru. Čo sme ešte netušili, bol fakt, že to boli aj poslední ľudia, ktorých sme počas nášho “hiku” stretli. Po krátkej prestávke sme pokračovali chodníkom lemujúcim rozbúrenú rieku, ktorá sa ťahala celým údolím. Hory okolo nás nám svojou majestátnosťou vyrážali dych. Mraky ich objímali a niekde sa odtŕhali, inde ich zahaľovali. Tam niekde za nami vari aj slnko vykuklo. Či sa nám to iba zdalo?

Po piatich hodinách sme došli k pokrivenej turistickej značke. Ostávalo nám 2.8 km k jazeru. Ale počkať 4 hodiny cesty? To musí byť nejaký omyl. Žiadny omyl. Na značke bolo jasne napísané: „Udziro Lake – 2.8 km/4 hodiny“.

Dobrodružstvo začína

Stáli sme pod rozcestníkom značiek a hľadeli na údolie, ktorým sme práve prešli. Slnko sa nakoniec neukázalo. Ani jeden jediný lúč neosvietil túto nádhernú krajinu. Práve naopak. Krajina ostala chladná a štíty hôr prerážajúce priesvitné oblaky sa hrdo týčili nad údolím, ktoré bolo znenazdajky až príliš tiché.

Otočili sme sa a kráčali vyšľapaným chodníčkom. “Baby, zle ideme,” zahlásila Danka. Ako zle, veď chodník pokračoval týmto smerom. “Tu chodník končí, tu už nepokračuje,” čítala nám myšlienky Danka.

Všetky tri pozeráme s úžasom na koniec chodníka a na krovitý porast, ktorý začínal pri našich nohách. To predsa nie je možné. Rozhliadame sa po okolí, či uvidíme nejaký iný chodník. Skaly. Kríky. Voda. Žiadny chodník. Skúsme teda pokračovať. Preskakujeme kríky a aha, chodník pokračuje. Veselo kráčame ďalej. Danka opäž zastala. Chodníku nikde.
 
Asi hodinu a pol sme sa motali okolo rieky až sme sa ocitli pri tom istom rozcestníku značiek. Značka k jazeru jasne ukazovala smer cesty – chodník, ktorý končil po niekoľkých metroch. Vedeli sme, že budeme musieť stúpať smerom nahor. Ešteže Danka má výborný zrak, vybehla hore stráňou a niekde v diaľke zbadala červenú turistickú značku na kameni.

Poslednú fotku som urobila o 16:07. Za nami sa mraky potrhali a objavilo sa kúsok modrej oblohy. Pozrela som na baby, ktoré pokračovali hore stráňou ku skalnatým končiarom – do hustých nepriehľadných oblakov. Napravila som si ruksak a pomaly vykročila za nimi.

Beznádej

Výhodou cesty nahor bolo, že každých pár metrov bola červená značka, ktorá nám jasne ukazovala smer. Zo začiatku sa nám išlo super. Značky boli viditeľné a my sme stúpali smerom nahor. Situácia sa zmenila, keď sme vošli do oblakov a viditeľnosť sa zhoršila. Postupne sme za sebou zanechávali nízke porasty a úpätie hory sa postupne začalo obaľovať skalami. Znenazdajky sa zdvihol chladný vietor, ktorý nám preplesol naše červené tváre. Lucka sa zastavila a nesmelo navrhla, že by sme si mohli postaviť stan tu niekde za skalou. Keďže sme boli na úpätí hory a vietor neprestával fúkať, pokračovali sme v ceste.

Viditeľnosť bola zlá, často sme sa zastavovali a hľadali značku v hmle. Túto hru vždy vyhrala Danka a vo vzduchu sa ozývalo jej veselé zvolanie: “Značka! Vidím ju!” Zanechali sme za sebou trávu aj nízku drevinu a už nás obklopovali jedine skaly. Začali sme liezť hore skalnatým úpätím. Vietor neutíchal a začalo pršať. Pomaly sme stúpali k vrcholu. Už nebolo počuť Dankine veselé výkriky. Každá z nás bola ponorená do vlastných myšlienok.

Krok za krokom som kráčala hore. Pomáhala som si aj rukami a preliezala pomedzi skaly. Dážď mi už nerobil radosť. Nebola strana, z ktorej by nešľahal. Premočená som bola do nitky a cítila som, ako sa mi moje mokré spodné prádlo lepí na pokožku. Hlavu som mala prázdnu. Konečne som vypla. Stačí vás poslať na nekonečnú túru v daždi a vetre a vaše telo sa samovoľne uvedie do meditačného stavu. Ani ruksak, v ktorom som niesla stan ma už neťažil. Jedná, druhá. Jedná, druhá. Občas som skontrolovala Lucku a Danku, ktoré kráčali predo mnou.

Danka stále verila, že za každou druhou skalou bude koniec nekonečného skalnatého výstupu. A ten koniec neprichádzal. Začínala byť unavená a cítila, že postupne stráca sily. Pri malej nepozornosti sa jej pošmyklo na blate medzi skalami a hodilo ju na zem. Slzy jej vyhŕkli z očí. Už mala toho akurát dosť.

Lucka sa zľakla, keď zbadala, že Danka sa ocitla v blate medzi skalami. Kričí, že či je v poriadku. Danka sa pozviechala a pokračovala v ceste. Lucka si vydýchla. Bola unavená, mokrá a celá špinavá. Keby aspoň nepršalo. Veď je to jedno, topánky tento výlet neprežijú. S rukami si pomáhala pri výstupe a dávala pozor, aby sa jej nešmyklo na klzkých skalách. Na takejto strmej stene sa ocitla prvýkrát. Zastala a vyťahovala navlhčené obrúsky. Tie sa jej vyšmykli z ruky a kotúľali sa dole svahom pomedzi skaly.

Pozerala som sa na kotúľajúce sa obrúsky. Preleteli okolo mňa. Ani som sa nepohla. Šanca na ich záchranu bola nulová. Keby nepršalo, išlo by sa hore rýchlejšie aj ľahšie. Dážď nielenže sťažil naše podmienky, ale nás najmä spomalil. Pomyslela som si, aby sme nedopadli, ako tie obrúsky.

Eufória

“Baby! Dokázali sme to! Sme na vrchole! Dokázali sme to!” Ozývalo sa mi nad hlavou. Ako posledná som vystúpila na vrchol (3 068 m.n.m.) a pridala sa k tešiacim sa dievčatám. Tu sa musíme odfotiť. Vytiahla som mobil z vrecka a snažila sa ho roztrasenými rukami zapnúť. Predstavte si, že sa mi to nepodarilo. Prstami trasúcimi sa od zimy a eufórie som sa o to pokúšala pár minút. Vzdala som to a povedala som, že si zapamätáme nielen tento pocit, ale aj ten vrchol. Priznám sa, dnes si nepamätám, ako to tam vyzeralo. Pamätám si pohľad na moje trasúce sa ruky, mobil a radosť, že sme tú cestu zvládli. Viditeľnosť žiadna. Jazero žiadne.

Na ceste k jazeru

Keď sme sa trochu upokojili, zistili sme, že jazero je od nás ďalšiu hodinu cesty. Našťastie druhá strana kopca bola oveľa príjemnejšia a hlavne na nej nepršalo. A keď sme zišli trochu nižšie, viditeľnosť sa upravila. “Jazero! Vidím jazero!”, kričala nadšená Danka. Okrem jazera sme zbadali aj stan a ľudí. Začali sme stavať stan neďaleko od nich. Eufória z nás opadla. Boli sme mokré a bola nám zima. Všetkým trom sa nám ruky triasli ako pri príznakoch Parkinsonovej choroby a nemohli sme sa trafiť paličkami do dierok, cez ktoré sme ich museli prevliecť. Bolo to celkom zábavné a zároveň aj frustrujúce. Nakoniec sme poprosili pána vo vedľajšom stane, či by nám nepomohol.

Stan bol postavený. Povybaľovali sme spacáky, povyzliekali sa z mokrého prádla, Danka namiešala proteínové šejky, Lucka natrela Majkou chlieb a už sme bez slova ležali v suchom oblečení a teplých spacákoch. Zaspali sme hneď, aj napriek tomu, že vonku bolo stále vidno.

Nirvána

V noci bolo pod nulou. Zobudili sme sa do mrazivého, zato slnkom zaliateho rána. Výhľad a samotné jazero nám vyrazili svojou krásou dych. Bolo to magické ráno – stav absolutnej blaženosti. Len keby sme si nemuseli obuť tie mokré topánky.

Cesta do Gloly bola v porovnaní s cestou, ktorú sme absolvovali predchádzajúci deň príjemnou prechádzkou. Bol horúci letný deň. Vtáky spievali. Hmyz bzukotal. A keďže celý predchádzajúci deň pršalo, do Gloly sme došli zablatené až po uši.

Cestou sme stretli poľského turistu, ktorý keď sa dozvedel, že sme prešli horami zo Shovi k jazeru, tak nám fyzicky zatlieskal. Smiali sme sa. Povedal, že ľudia väčšinou absolvujú túru z Gloly k jazeru, keďže je to jednoduchšia trasa. A mal pravdu. V ten deň cestou do Gloly sme stretli nespočetne veľa ľudí. Možno to bolo počasím, možno náročnosťou trasy. V každom prípade vám odporúčam ísť z dedinky Glola k jazeru Udziro.

Pre Lucku a Danku to bola nezabudnuteľná túra. Zažili so mnou ich prvú skutočnú horskú turistiku na vlastnú päsť s prespaním v horách – so sťaženými podmienkami. Verím, že každá ďalšia túra bude pre nich malina, ako hovorievala moja starká.

Nikdy však nepodceňujte hory. Buďte vždy pripravení na náhle zmeny počasia a ak ste si nie istí terénom, radšej sa vráťte.