Borboleta v Južnej Afrike

 

Na semester do Francúzska som sa už tešila. Mali sme letieť v januári. Nemohla som sa dočkať. Žiaľ, dopadlo to úplne inak. Francúzsky hotel zrušil zmluvu s našou fakultou mesiac pred odletom.

Ani som nestihla mať hlavu v smútku, keď v jednu decembrovú nedeľu v čase obeda zazvonil telefón. Nie mobil. Obyčajná pevná linka. Tento príbeh sa totiž odohráva v prehistorických časoch. V časoch, v ktorých pevné linky boli stále populárne a hlavne vyťažené.


Volala Lenka, ktorá mi po krátkej diskusii (30 minút) povedala, že sa k nej dostali správy o mojom zrušenom francúzskom pobyte. Na chvíľu sme sa odmlčali, čo nebývalo zvykom počas našich rozhovorov. „Nepôjdeš so mnou do Juhoafrickej republiky?“, opýtala sa ma znenazdajky. Bez rozmýšľania som súhlasila. Zložila som telefón a vrátila sa k nedojedenému obedu. Mama sa na mňa pozrela, že ako sa má Lenka. „Dobre“, usmiala som sa a zahryzla do vychladnutého rezňa.


O dva mesiace neskôr sme sa na letisku vo Swechate lúčili s našimi plačúcimi mamami. „Neboj, mami, veď o tri mesiace som doma,“ uisťovala som tú moju, hoci v pase mi svietili pracovné víza na šesť mesiacov. Ani to, že pracovnú stáž sme si poriadne nevybavili a po siedmich dňoch zabezpečených agentúrou nebudeme mať kde bývať, netušila. Hlavne, nech sa nestrachuje. Trvalo mi dva mesiace ju presvedčiť, že Juhoafrická republika je vyspelá krajina, v ktorej si v láske a mieri nažívajú ľudia rôznej farby pleti. Krajina, kde nežijú malí černoškovia s veľkým bruškom stojaci uprostred púšte a malarické komáre nezabíjajú tisíce ľudí ročne. A možno som ju ani nepresvedčila. Veď ani ja sama som netušila, kam to vlastne letíme.


Moji kamaráti tvrdia, že by ma za svoje dieťa nechceli. Ani sa im nečudujem. Mala som dvadsať. Lenka devätnásť. Boli sme naivné a ľahkomyselné. Mali sme dokopy $300 v hotovosti. Žiadnu kreditku či debitku, nanajvýš tak telefónnu kartu do automatu. A hlavne sme nemali mobil. Vôbec nás to neznepokojovalo a tešili sme sa na let, na Kapské mesto, na Afriku… Je úžasné byť mladým, nezodpovedným a veriť, že všetko sa nejako vyrieši.


Nakoniec to všetko dobre dopadlo. Dovolím si tvrdiť, že lepšie ako dobre.