Deň druhý alebo ako sme neúspešne pestovali turistiku v Tasmánii

Po raňajkách sme si vyzdvihli auto v požičovni Avis. Chalani zatiaľ pobalili a odubytovali nás v hosteli. Pri hľadaní autopožičovne sme spoznávali zákutia mestečka Launceston. V informačnom centre sme si kúpili Holiday Pass, ktorý platí dva mesiace a povoľuje vstup autám a ich pasažierom do národných parkov.

V Tasmánii sa nachádza 17 dostupných národných parkov. V centre nám dali brožúru “National Parks, Forests and Waterways Tasmania – Visitors’ Guide”, v ktorej sa nachádza zoznam kempov a možné aktivity po celej Tasmánii. Zobrali sme si aj “Tasmania‘s Great Short Walks”, so zoznamom najpopulárnejších a najkrajších krátkych turistických chodníkov a túr po celom ostrove.

Vošli sme do autopožičovne. Písal sa rok 2007 a pre mňa to bola prvá skúsenosť s požičiavaním si auta. Myslím, že aj pre zvyšok partie. Auto sme si objednali prostredníctvom internetu. Pri objednávke od nás nežiadali detaily z kreditnej karty, na mieste prebratia auta však kreditnú kartu pýtali. V prípade, že by sme auto nevrátili, aby mali akú takú poistku. Na karte malo byť minimálne $1000. Našťastie, Juraj kreditnú kartu mal, a tak zahránil náš výlet. Aj keď stav jeho účtu sa rovnal nule. Nikomu sme nič nepovedali a našťastie nikto nič nekontroloval. Za požičanie auta sme chceli zaplatiť v hotovosti. Zamestnanec autopožičovne nám oznámil, že sa platí až pri odovzdaní auta. Marci a Juraj, naši vodiči, podpísali papiere a už sme sedeli v modrej Corrole Ascent.

Náš “road trip” po Tasmánii sa mohol začať. Len sme sa vybrali opačným smerom – a to sme mali minimálne štyri mapy. Nie, nie. Google Maps boli ešte v plienkach a o smartfóne sa nám ani len nesnívalo. Mali sme klasickú papierovú mapu, a nie jednu. Nakoniec sme sa však na tú správnu cestu dostali a smerovali na severozápad za našim malým dobrodružstvom. Vybrali sme sa cestou s názvom “The Great Western Tiers Tourist Route”. To znamená z Launceston cez Deloraine, Mole Creek až do národného parku Steny Jeruzalemu (Walls of Jerusalem National Park), ktorý bol cieľom dnešného dňa. Sedeli sme v aute a všetci, okrem šoférky, pozorovali krajinu mihajúcu sa za oknami nášho auta. Polia, kravy… polia, kravy… polia, kravy… Do toho nám spieval Paľo Habera z CD-čka (To boli časy, keď sme napaľovali CD-čka!). A zase kravy. Do toho som spievala ja. Čierne, biele, hnedé. Cítila som sa ako na Slovensku.

A zrazu, akoby odnikiaľ vynorili sa hory. Prechádzali sme cez menšie a väčšie dediny (alebo to boli mestá?) a cesty boli ľudoprázdne. Vošli sme do hôr a naobedovali sa na malej čistinke, kde sa spev vtákov miešal so zvukom tečúcej rieky.
 
Asfaltová cesta sa zmenila na prašnú. To naše auto zvládlo. Ale potom sme prešli na štrkovú, a to sa už naša Corolla zadýchala. Pomaly sme pokračovali v jazde. Doslova slimačím tempom. Kamienky odrážajúce sa od kapoty vydávali nepríjemný zvuk. Neskôr, po prečítaní zmluvy z požičovne sme zistili, že naše auto nebolo vhodné na taký typ ciest, akými sme jazdili. Nebolo vhodné, ale zvládlo to.

Prechádzali sme okolo priehrad a jazier. Informačné tabule nám ukazovali cestu. Musím povedať, že všetci štyria sme sa museli sústrediť na cestu, aby sme tie tabule vôbec našli. Jedna z nich nás priviedla na malé parkovisko. Vystúpili sme z auta a pri pohľade na naše auto sme ho takmer nespoznali. Modrá farba sa zmenila na pieskovú a cez zadné sklo sme nevideli takmer nič.

Vybrali sme sa úzkou cestičkou do divočiny. Po pár metroch sme našli prístrešok, kde sme sa zapísali. Na začiatku mnohých túr sa nachádzajú podobné prístrešky, tzv. “walker registration point”, kde by ste mali zapísať čas začiatku vašej túry a na ceste späť sa zase odpísať. Do knihy, v ktorej sme sa zapísali my, sa už veľmi dlho nik nezapísal. Pravdepodobne všetci prichádzali z opačnej strany hôr.

Po pár metroch sme oficiálne vkročili do národného parku. Začali sme štvorhodinový výstup. Slnko nám vysúšalo hrdlo a skalnatý, stále stúpajúci terén testoval našu výdrž. Vypili sme litre vody. Po ľavej strane sme mali nádherný výhľad na hory alebo steny “Jeruzalemu”. Niektoré pasáže boli ľahšie, pri niektorých sme sa aj zadychčali. Ale slovenských a českých turistov nezlomí trochu námahy. V polovici cesty sme stretli dve Angličanky, ktoré nás uistili, že máme pred sebou ešte minimálne dve hodiny cesty. A štyri naspäť. Vzhľadom na to, že hodiny ukazovali štyri, rozhodli sme sa vrátiť. Aj keď som bola trochu sklamaná, nedalo sa nič robiť. O desiatej je už tma a v horách môžete veľmi ľahko zablúdiť. Preto by ste mali mať vždy so sebou mapu (áno, aj tú papierovú) a nezabudnúť uviesť základné informácie o vašej trase na registračnom mieste v každom parku.

Aj keď sme nedosiahli vrchol a neuvideli nádherný výhľad z druhej strany, bolo to úžasné. Cestou späť sme odbočili na “Lake Adelaide”. Jazero, pri ktorom sa zastavil čas. Ocitli sme sa v praveku. Nikde živej duše, ani zviera, ani človek. Krajina mi trochu pripomínala slnkom spálenú Afriku.

Vrátili sme sa späť na parkovisko a neďaleko parku sme našli jazero s vyschnutými stromami, kde bola neuveriteľne ľadová voda. Prezliekli sme si plavky a pomaly kráčali do vody. Vedeli sme, že sprchu už dnes neuvidíme. Po ľadovom osviežení sme absolvovali cestu smerom na západ do “Cradle Mountain-Lake St Clair National Park”. Prechádzali sme oblasťami, ktoré sa nám zdali veľmi zvláštne. Tráva bola vysušená a stromy šedej farby už pravdepodobne nežili. Videli sme stovky takých stromov. Pravdepodobne to bol dôsledok požiarov. Mŕtva krajinka, ako ju nazval Juraj.

Pri hľadaní nocľahu sme sa zatúlali až k jazeru Dove v najznámejšom národnom parku Tasmánie. Typická fotografia z turistických časopisov a kníh znázorňuje toto jazero s horami Cradle Mountain v pozadí. Schladilo sa. Čierny havran nám robil spoločnosť. Chvíľu sme pobudli pri jazere, ticho sledujúc mohutné hory vypínajúce sa k večernej oblohe, ktorá hrala farbami ohňa.

Neďaleko parku sa nachádzalo miesto na stanovanie a kempovanie. Zašli sme na recepciu, ale bola už zavretá. Museli sme nájsť nejaké miesto na prespanie. Široko ďaleko sa nenachádzalo žiadne ubytovanie. Park bol plný. Aj napriek tomu sme si našli jedno voľné miestečko nerovného povrchu. Pod rúškom tmy a svetla z auta sme si postavili stany. Po zotmení vyliezali zo svojich skrýš vombaty a vačice, ktoré nás nesmelo pozorovali. Po dobre vykonanej práci sme si ugrilovali austrálske klobásky a zaliezli do úzkych spacákov.