Na ceste do zasľúbenej zeme alebo ako som sa dozvedela o židovských sviatkoch
Prelistovala som požičaný bedeker o Izraeli a skontrolovala čas. Do odletu lietadla ostávali tri hodiny. Pohodlne som sa usadila na nepohodlnom sedadle pražského letiska a presunula pozornosť späť na rozčítanú knihu. Bol celkom príjemný septembrový deň.
Stihla som nielen obed v Bratislave s kamarátkou, ale aj zavolať rodičom a nepovedať im, kde letím. To bude prekvapenie, keď dostanú pohľadnicu zo Svätej zeme. Pocítila som, že sa na mňa niekto pozerá. Zdvihla som zrak a zbadala som mladého chalana s orlím nosom. V odletovej hale sme boli len my dvaja. Ešte bolo príliš skoro. Opýtal sa ma s úsmevom, či letím do Izraelu. „Nie, letím do Saudskej Arábie a čítam si turistického sprievodcu o ich znepriatelenej krajine“, pomyslela som si s úškrnom na perách. Žeby som mu to aj povedala nahlas? V každom prípade konverzáciu nejako začať musel. Bol z Izrealu a volal sa Tom.
Lietadlo bolo poloprázdne. Vôbec som nebola prekvapená. Židia v tieto dni totiž oslavovali Roš Hašana, čo je dvojdňová oslava židovského Nového roku. Samozrejme som to ani netušila, keď som si kupovala letenku. Dozvedela som sa to náhodou, keď som si pred pár dňami hľadala ubytovanie cez coachsurfing.org. Všetci oslavovali, nik nemal voľný gauč či posteľ. Nastalo obdobie vnútornej meditácie a duchovnej aktivizácie.
Tom si ku mne prisadol, hneď ako sme vzlietli nad oblaky. O Izraeli som sa od neho dozvedela oveľa viac ako z turistického sprievodcu, ktorý je na druhej strane oveľa objektívnejší. O tom, že sa slávi Nový rok som už vedela, ale že aj koniec moslimského Ramadánu pripadol na tieto dni, som vôbec nepredpokladala. Pre Židov a Moslimov to znamenalo, že oslavujú spolu a predsa osobitne ich najdôležitejšie náboženské obdobia v roku. Pre mňa to znamenalo, že nezoženiem ani autobus ani taxi a kvôli skorej rannej hodine ani vlak z letiska do Tel Avivu. Nik predsa nebude pracovať. Našťastie, som stretla Toma z Jeruzalemu, ktorý zachránil môj deň aj noc. Nie, neubytoval ma u seba v Jeruzaleme, ale…
Ak priletíte na letisko Ben Gurion v Tel Avive mimo náboženské sviatky, máte na výber rôzne druhy dopravy. My sme prileteli o štvrtej ráno na takmer prázdne letisko. Teda až na tých pár turistov a duší na imigračnom a colnom. Neviem, či to bolo sviatkami alebo skorou rannou hodinou, ale otázok typu, prečo cestujem do krajiny a čo mám v pláne nebolo veľa. Zato môj malý batoh a brašňu so zrkadlovkou mi prehľadali dôkladne až na baterky. Našťastie všetko pekne poskladali dokopy.
Čo sa týka víz, pravdepodobne ste počuli o „Israeli Stamp Stigma“. Ak máte pečiatku alebo čokoľvek, čo dokazuje, že ste navštívili Izrael, do žiadnej moslimskej krajiny vás nepustia. Keď som ja navštívila Izrael, mohla som si vybrať, či chcem pečiatku o vstupe do krajiny do pasu alebo na osobitnom papieri. Od roku 2013 na letisku v Tel Avive pečiatku do pasu nedávajú a vytlačia vám vízum. Ja som si samozrejme vybrala pečiatku do pasu, kedže sa písal rok 2009. Po príchode na Slovensko som si požiadala o druhý cestovný pas, ktorý mi bez problémov vydali, keďže som mala v pláne cestovať aj do moslimských krajín. A tak som fungovala s dvomi pasmi, čo bolo nepochopiteľné pre mnohých. Ja som sa tešila, že mám dva pasy, ktoré môžem využívať, lebo na cestách vás postretnú rôzne situácie a základné pravidlo cestovania je „Nepusti svoj pas z ruky za žiadnych okolností“. Toto pravidlo by som zdôraznila v prípade ženy cestovateľky, ktorá cestuje sama a nebojí sa dobrodružstiev. A či som navštívila moslimské krajiny? Odpoveď na túto otázku už asi poznáte a na príbehy z arabských zemí sa môžete tešiť.
Ale späť na letisko. Tomovi sa podarilo pre mňa vybaviť niečo ako „share taxi“ s dvomi paniami zo Spojených štátov. O pol hodinu som za brechotu psa z vedľajšieho domu búchala Melisse na dvere.
Melissa je Kanaďanka so židovskými koreňmi. Rozhodla sa študovať jeden rok v Izraeli, aby lepšie pochopila samu seba, kultúru aj jazyk. Tá hebrejština jej moc nešla, ale niečo sa na ňu za tých šesť mesiacov nalepilo. Spoznali sme sa jedno leto na terase Pier 4 v Toronte v štáte Ontário, ktoré patrí Kanade. Na tej terase sme nesedeli ako zakazníci, ale roznášali jedlo ako obsluhujúci personál. S Melissou bolo vždy veselo. Ja osobne som sa najviac nasmiala, keď som jej jedného dňa rozprávala, ako som na Vianoce dostala mesačné okuliare (moonglasses). Tvrdila som jej, že v Kanade ľudia nosia iba slnečné okuliare, ale my na Slovensku cez deň nosíme slnečné a v noci mesačné okuliare. Tí, čo ma poznajú, vôbec nie sú prekvapení mojím príbehom o „moonglasses“ a tí, čo ma nepoznajú si možno tiež tieto Vianoce zaželajú jeden pár. Dodnes sa s Melissou smejeme na mesačných okuliaroch zo Slovenska, ktoré som jej priviezla do Tel Avivu o piatej ráno. V to ráno, keď všetci spali a jedna Slovenka búchala na dvere jednej Kanaďanke pri východe novoročného slnka v zasľúbenej zemi.