Zvuk budíka sa odrážal od skalných stien hotelovej izby. Otvorila som oči do tmy. Plná energie som vyskočila na rovné nohy. Postupne sa začali dvíhať paplóny aj na okolitých posteliach. “Baby, poriadne sa oblečte,” ozvalo sa z druhej strany izby. Na pyžamo som si obliekla rifle a teplú bundu. Októbrové rána v Kapadókii sú predsa len chladnejšie ako jej slnkom nabité dni.
Otvorili sme dvere a vstúpili do dedinky Göreme ešte stále ponorenej do hlbokého spánku. Chlad nás objal svojou mrazivou náručou. Jeho ľadové prsty sa zakrádali pod naše teplé bundy.
Göreme je turistickým centrom Kapadókie a patrí medzi pár osád v regióne, ktoré sú stále obývané. V každom ročnom období láka turistov na let teplovzdušným balónom a dobrodružné výlety po okolí. Je tu nespočetné množstvo hotelov vytvorených z jaskynných domov. Minulú noc sme sa aj my ubytovali v nádhernom hoteli, ktorého izby boli vytesané v skale. Cítili sme sa ako v tureckej rozprávke.
NAJKRAJŠIE RÁNA ZAČÍNAJÚ PRED VÝCHODOM SLNKA
O šiestej sme už sedeli na tureckých kobercoch na terase hotela a čakali na prvé balóny. Stále bola tma a nikde ani živej duše. V jednom momente niekde v diaľke zasvietilo a zhaslo oranžové svetielko. Spozorneli sme. A vedľa neho ďalšie. Akoby sa tie svetielka s našim nádychom rozžiarili a s výdychom potemneli. Po chvíli sme si uvedolmili, že to sú nafukujúce sa balóny. Takmer som nedýchala. Balóny ešte ani len nevzlietli a už som bola očarená.
Brieždilo sa. Jeden balón za druhým stúpal k nebu. Pomaly a plynulo ho postupne zaplnili. Spolu s balónmi sa začala postupne rozsvecovať aj obloha. Prechádzala z tmavých odtieňov modrej a fialovej do blankytne modrej a ružovo-oranžovej. Pohľad na horúcim vzduchom naplnené balóny rozosiate po blankytnom nebi bol dychvyrážajúci. Bol to taký surrealistický zážitok so štipkou romantiky. Cítila som sa ako vo filme.
Zatiaľ, čo sme si natáčali a fotili tie fantastické výhľady, na terase sa pozbierali ostatní hoteloví hostia. A anó, prišla aj slečna v letných šatách bez rukávov. Poviem vám pravdu, teplo nebolo. A už vonkoncom nie na jemnučké letné šaty. Urobila si však nádhernú fotku. Pozrela som sa na moju zelenú mikinu. Tie šaty sa k tým balón hodili oveľa viac.
S lenivým príchodom slnka sa obloha sfarbila do rôznych odtieňov oranžovej, žltej a červenej. Vietor rozfúkaval pestrofarebné balóny pomedzi skalné útvary roztrúsené po dedine. Pár balónov odvialo až k nášmu hotelu. Priblížili sa potichu a znenazdajky. Boli obrovské a mali sme pocit, že sa ich môžeme dotknúť. Hlasný zvuk plameňa z palivového systému, ktorý udržiaval teplý vzduch v balóne, sa rozliehal po hotelovom areáli pri každom jeho vypustení.
Slnko opieralo svoje horúce lúče o východnú stranu skalných stien a my sme si vyzliekali bundy. Mesto sa zobúdzalo do ďalšieho teplého dňa a spievajúci vtáci dodávali čaro tomuto nezabudnuteľnému momentu. Musela som sa uštipnúť. Pripadala som si ako v nádhernom sne.
Po skoro dvoch hodinách pozorovania balónov sme všetky zaliezli späť do teplých postelí. Veď raňajky sa podávajú až o deviatej.
POHĽAD NA SVET Z VTÁČEJ PERSPEKTÍVY
Na druhý deň nás zobudil budík oveľa skôr. V polospánku nás naložili do dodávky a odviezli na môj vkus veľmi skoré raňajky. Dnes sa konal vyhliadkový let balónom.
Po raňajkách nás odviezli do údolia, kde už tureckí mladíci nafukovali tie obrovské teplovzdušné balóny, ktoré sme včera videli vznášať sa na oblohe. Na obrovskej lúke to vrelo ako v úli. Do toho hučali prístroje, ktoré nafukávali balóny. Úsvit oznamoval začiatok dňa.
Pomocou malého rebríka sme vliezli do ratanového koša. Zima nám veru nebola. Plameň nás neustále zohrieval. Čiapku som schovala do vrecka. Spolu s pilotom a jeho asistentom nás bolo dokopy štrnásť ľudí z rôznych kútov sveta. Určite ste sa zhrozili, keď ste si prečítali to číslo. Mala som podobné úvahy, keď sme sa rozhodovali, koľko miestnym balónom poletíme. Na moje prekvapenie sme sa netlačili. Kôš bol rozdelený na päť častí na štýl úložného priestoru. Stredná časť bola vyhradená pre pilota s asistentom. Bočné časti boli pre turistov. My štyri sme boli v jednej z nich. Bol to prijateľný počet ľudí na veľkosť koša.
Naším pilotom bol žartujúci Turek a aj vďaka nemu sa náš kôš odlepil od zeme presne o pol siedmej. Aký to bol pocit? Asi taký, ako keď vás niekto zdvihne zo zeme a zabudne vás položiť. Ja som to ani necítila. Nemáte pocit ani ako na palube lietadla, ani ako pri vznášaní sa vo vzduchu po otvorení padáku. Jednoducho vzlietnete, ale necítite to, lebo stojíte na pevnom povrchu koša.
Obloha hrala ružovo modrými pastelovými farbami a vytvárala úchvatný kontrast so skalami a pieskovou zemou. Desiatky balónov sa vznášali všade okolo nás. Cítila som sa, akoby som sa pozerala na fotografiu upravenú vo Photoshope s efektom nerealnosti – možno až prehnanej dokonalosti. Bolo to jednoducho čarovné. V koši bolo teplo vďaka tesnej blízkosti plameňa, ktorý bol našim motorom. Dnes som si tie šaty veru mohla obliecť.
Leteli sme ponad údolie holubov (Güvercinlik Vadisi), ktorého skalné útvary mi pripomínali šľahačkovú dekoráciu na tortách. Neboli sme vysoko. V jednom momente pilot zažartoval, že strácame výšku a my sme klesli do toho bieleho šľahačkového sveta. V tufových skalách boli vytesané malé hranaté okienka – holubníky. Údolie je pomenované po tisíckach holubov, ktoré tu žijú. Poľnohospodári využívajú ich trus ako hnojivo vo viniciach. Turecké holuby sú asi veľkí spachtoši, lebo počas nášho letu sme nevideli ani jedného holuba. A to sme im nakúkali rovno do obývačky.
Náš šikovný pilot navigoval balón cez úzky suchozemský kaňon a my sme sa mohli rukou takmer dotknúť snehobielych skál. Pod nami viedla úzka cestička lemovaná zelenými stromami a vysokými kríkmi. Neverila som, že je možné takto šikovne manévrovať s teplovzdušným balónom bez toho, aby ste vrazili do okolitých skál v takej tesnej blízkosti.
Spolu so žeravou guľou, ktorá na východe pomaly stúpala na obzor, a so zvukom plameňa začal stúpať aj náš teplovzdušný balón. Zlaté mäkké svetlo zalievalo celú krajinu, ktorá akoby čarovným prútikom nadobúdala úplne iný tvar a kontúry. Pod nami sa rozprestieralo mesto Uchisar s jeho dominantným skalnatým hradom.
Silné lúče slnka nám ožarovali tváre. Zrazu sme videli celú krajinu zaliatu teplým slnkom ako na dlani: jej holé polia, pieskové cesty, rozsiahle údolia posiate farebnými balónmi a skalnaté príbytky roztrúsené po okolí. Nikdy nie je zlý nápad pozrieť sa na svet z inej perspektívy. Bol to zážitok, na ktorý sa nezabúda.
Obloha bola jasná modrá a úplne bez obláčikov. Pomaly sme začali klesať. Náš tieň cestoval spolu s nami po suchej tráve, ako sme sa približovali k zemi. Očakávala som silný dopad. Miesto toho sa náš kôš, v ktorom sme stáli, zľahka posadil na vlečku pripevnenú k autu. S akou ľahkosťou sme vzlietli, s takou ľahkosťou sme pristáli. Náš pilot bol v skutku majster vo svojom odbore.
Odviezli nás pár metrov k slávnostne prestretému stolu v prírode. Zhromaždili sme sa okolo stola. Turecký pilot poriadne zatriasol fľašou šumivého vína. Keď zátka vyletela do vzduchu, ozval sa hlasný jasot.
To, čo s vami urobia bublinky o osmej ráno je už však iný príbeh.
