Zápisky z Palestíny alebo na druhej strane múru

Žijeme pokojným životom na Slovensku. Hoci nás rozčuľujú politici a občas sa stretneme s nepatrnou diskrimináciou, v podstate si žijeme primerane. Bývame v meste či dedine podľa vlastného výberu a možeme ísť kamkoľvek a kedykoľvek. Uvedomujete si, že ste šťastní ľudia?

Skúste si predstaviť život v Izraeli alebo historickej Palestíne. Ako by ste reagovali, keby vám zákazali vstup do moslimských krajín a jediným dôvodom tohoto nariadenia by bolo vaše izraelské občianstvo?

Keby vás vláda vyhnala z vlastného domova podobne ako Palestínčanov a prinútila vás žiť za múrom, ktorý sa tiahne územím Izraelu a oddeľuje svet židovský od moslimského?

Keby vám na stene vysel kľúč od domu, ktorý ste pred rokmi v rýchlosti opustili?

Aj vy by ste sa každý deň modlili a dúfali, že jedného dňa tým istým kľúčom opäť otočíte v zámku vášho domova? Uverili by ste, keby som vám tvrdila, že vo svete stále existuje „apartheid“?

Že územie Palestíny je rozdelené na zóny a vy aj napriek tomu, že ste vo vlastnej zemi, nemáte dovolené cestovať po cestách príslušnej zóny?

Stačí navštíviť Predjordánsko a uvedomíte si vlastné šťastie. Návšteva palestínskych okupovaných území mi otvorila oči. Donedávna som si ju predstavovala ako územie s nestabilnou politickou situáciou, odkiaľ by ste sa už nemuseli vrátiť. Začiatkom roku písali o nepokojoch v Gaze. Nebola som si istá, na koho stranu sa mám postaviť. V meste sa zhromaždila masa ľudí, aby podporila Izrael. Na druhej strane mesta zase demonštrovali mladí aj starí za slobodnú Palestínu. Bola som ovplyvnená médiami a nemala som vlastný názor na izraelsko-palestínsky konflikt.

Tom je Izraelec a do Palestíny má samozrejme vstup zakázaný. Tento fakt ho však neodradil od nášho malého dobrodružstva. Ja som mala malú dušičku a rozmýšľala som, čo všetko by sa mohlo stať, ak by nás chytili. Pravdepodobne by som ako turistka nemala žiadny problém. Turisti a novinári z celého sveta sú tu vítaní a ich poslaním by malo byť šírenie pravdivého obrazu života v Palestíne. Účel svätí prostriedky. Súčasná doba je ovplyvnená médiami, ktoré sprácúvajú pravdu za horúca a k nám, smrteľníkom sa dostáva občas pokrivená a prispôsobená účelom vyššej moci.

Stáli sme na autobusovej stanici uprostred ranného chaosu v Jeruzaleme. Všetci sa snažili natlačiť do modro-bielych autobusov. Tom pristúpil k postaršiemu Arabovi a o pár sekúnd sme sa viezli v preplnenom minibuse. Slovenka, Izraelec a asi dvadsať Arabov, jeden z nás nevítaný hosť na ceste do Svätej zeme.

Na prechode z Jeruzalema do Palestíny hliadkujú vojaci, ktorí kontrolujú príchodiacich a odchodiacich. Len dva autobusy sa vyhýbajú tejto povinnej kontrole. My sme sa nachádzali v jednom z nich. Šofér nás vysadil neďaleko Betlehemu, odkiaľ sme si zobrali servisný taxík za smiešný poplatok až k jednému z utečeneckých táborov Dheisheh.

Pri otázke „Where are you from?“ jeden z nás vždy odpovedal: Slovakia.

Vystúpili sme pod kopcom, na ktorom bol vystavaný utečenecký tábor. Ak ste si začali predstavovať plátené stany plné ľudí, mala by som vás zastaviť hneď na začiatku. Asketské podmienky sa nekonali.

Kopec bol zastavaný bielymi domami v tvare kocky. Architektúra typická pre arabskú kultúru a horúce počasie. Tridsať stupňov, slabý vánok. Vybrali sme sa po stopách žiačika, ktorý sa cez skratky ponáhľal domov. Na ceste sme sa zatúlali do obydlia utečencov. Domáci nás vrelo vítali. Ženy sa smiali a skúšali s nami komunikovať v angličtine. Míňajúc domovy utečencov – niektoré v žalostnom stave, iné vo vlastníctve zámožnejších Palestínčanov – sme pokračovali v našej ceste. Deti nám robili spoločnosť, väčšina z nich nesmelých, ale našlo sa aj pár skoro až drzých, vyžadujúcich si našu pozornosť.

Zastavili sme taxík, ktorý nás odviezol do Betlehemu, kde sme zapadli medzi davy turistov, ktorí smerovali do jednej z najznámejších pamiatok Betlehemu – baziliky Narodenia Pána. V jaskyni pod kostolom sa nachádza miesto, kde sa narodil Ježiš. Po povinnom pózovaní do rodinného albumu a prehliadke božieho chrámu sme sa zastavili v Jaskyni Mlieka, kde Panna Mária nakojila malého Ježiša pred dlhou cestou do Egypta. 

Kráčame mlčky takmer prázdnymi ulicami. Po pár kilometroch vstupujeme do neveľkého mestečka Beit Sahur, ktoré stojí na legendárnom Poli pastierov. Práve tu anjeli zvestovali pastierom príchod Mesiáša. Bola som trochu popletená, lebo na bývalom poli vystavali dve kaplnky: rímskokatolickú a pravoslávnu, ktoré boli od seba vzdialené niekoľko minút chôdze. Katolici tvrdili, že narodenie Ježiša bolo pastierom zvestované na mieste, kde stojí rímskokatolická kaplnka. O kilometer ďalej nám pravoslávny kňaz tvrdil, že jeho kaplnka bola postavená na mieste, kde anjeli zvestovali pastierom o narodení božieho syna. Mala som zmiešané pocity z tých rozdielov v rámci samotného náboženstva, že mi to pripadalo až absurdné. Áno, absurdita je to správne slovo.

Slnko sa už pomaly blížilo k horizontu keď sme si stopli veľký žltý service taxi. Mar Saba? Žiaľ tam nejde, ale odvezie nás pár kilometrov. Akonáhle nás vyhodil v nejakej zapadnutej dedine, akoby odnikiaľ sa vynoril ďalší taxík. Do Mar Saby nás zobrať nebol problém, lenže všetko niečo stojí. Natlačili sme sa do už aj tak plného taxíka. Najzábavnejší bol fakt, že ani jeden z našich spolucestujúcich neplatil. Veď na čo? My sme zaplatili aj ich odvoz. Tom, ktorý ovláda arabštinu, zjednal cenu na polovicu.

V každom prípade tá cesta stála za to. Sedeli sme v palestínskom taxíku a obdivovali okolitú takmer vyprahlú krajinu. Slnko zapadalo za piesočnaté kopce, polonahé deti bežali za prach výriacim sa autom a vtedy som si uvedomila, že Palestína je nádherná. Ba priam nádherne jednoduchá.

Mar Saba je klenotom vytesaným v skale. Jedná sa o kláštorný komplex, do ktorého ženy majú prísny zákaz vstupu. Žije v ňom okolo dvadsať mníchov a patrí medzi najstaršie kláštory na svete. Mali by sa v ňom nachádzať pozostatky Sv. Sáby. Keďže som si to nemohla overiť, vychutnala som si nádherný výhľad z protiľahlých skál. Kláštor vytesaný v skale nad riekou Cedron, ktorá magicky zmenila podobu krajiny, vzbudzoval obdiv a verím, že neustále fascinuje návštevníkov svojou jedinečnosťou. Voda v doline oživila piesočné údolie zeleňou a mohutným porastom kopírujúcim cestu pokojne tečúcej rieky.

Po rýchlej zastávke na Herodiu sme späť v Betleheme. Kráčame tmavými uličkami a prepadáva ma stiesnený pocit. Okoloidúci sa nám prihovárajú alebo na nás pokrikujú. Pomaly sa mi to prestáva páčiť. Nie sú to zvedavé či srdečné pokriky, začínam sa báť. Zrazu sa mi niečo obšuchne o zadok a s veľkým pleskotom padne na zem. Neidentifikovateľná vec mi poliala nohavice. Pravdepodobne vodný balón.

Stojíme na zastávke a čakáme na autobus. Spoznávame dve mladé dievčatá, dobrovoľníčky. Pomáhali v utečeneckom tábore a zamilovali sa do Palestíny a jej obyvateľov. Mohli by nám rozprávať príhody celý deň a aj tak by sme žiadali stále viac.

Nasadli sme do autobusu. Tentokrát autobus prechádza check pointom. Všetky autobusy z Palestíny do Izraela sa kontrolujú. Tom má už pripravenú výhovorku, prečo sa nachádza v našom palestínskom autobuse. Odsadne si odo mnňa pre prípad, že by mal problémy a nebodaj by ho zatkli. Mladý Izraelec kontroluje pasy. Zastaví sa pri Tomovi, pozrie na neho a kontroluje jeho izraelskú kartičku. Po nekonečných otázkach a Tomovom vysvetľovaní v hebrejštine sa ho posmešným hlasom opýta „a vám nevadí, že sa veziete v arabskom autobuse?“

Poznámka autora: Článok bol napísaný v októbri 2009. 27. decembra 2008 sa rozpútala vojna v Gaze. Bol to trojtýždňový ozbrojený konflikt medzi Palestínskymi polovojenskými skupinami a Izraelskými obrannými silami. Konflikt skončil 18. januára 2009 jednostranným prímerím. V čase mojej cesty do Izraelu a Palestíny, Pásmo Gazy bolo nedostupné pre turistov. Počas konfliktu žurnalisti nedostali povolenie vkročiť na územie Gazy. Izrael a Egypt vydali zákaz vstupu a žurnalisti, ktorí sa o to pokúsili boli zatknutí. Počas mojej cesty som stretla novinárov, ktorí stále čakali na povolenie vstupu.